Vzťah k druhému

Vzťah k druhému

27.6.2015

Ž 4: 5-9 Hneváte sa, ale nehrešte; uvažujte vo svojom srdci, rozjímajte na svojich lôžkach a upokojte sa. Obetujte pravú obetu a dôverujte Pánovi. Mnohí hovoria: „Kto nám ukáže šťastie?“ Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre ako znamenie. Môjmu srdcu dal si väčšiu potechu, než majú tí, čo oplývajú vínom a obilím. V pokoji sa ukladám a usínam, lebo len ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí.

ŠŤASTIE A POKOJ

Človek hľadá šťastie, zážitok naplnenia svojho života zmyslom. Na tento svet neprichádzame s jasným vedomím zmyslu svojej existencie, tento zmysel musíme hľadať. Častým pocitom človeka nenachádzajúceho naplnenie svojho života je hnev, frustrácia. Spoznávame nielen prázdnotu v pôžitkoch tohto sveta, ktoré našu túžbu po plnosti nasýtia len na chvíľu („víno“ a „obilie“), ale aj prázdnotu uprostred nás samých. V našom srdci zíva diera, ktorá volá po svojom zaplnení.

Podľa čoho vieme, že sme našli šťastie? Henri Bergson si všimol, že existencia nám dáva sama najavo, ak kráčame tým správnym smerom: odmenou je nám pocit radosti. Spoľahlivým signálom toho, že žijeme zmysluplným životom, je pokoj. Nejde tu ani tak o psychologický pokoj, ako skôr o pokoj existenciálny: poznanie, že naša duša je v bezpečí. Myslím si, že takýto typ pokoja nie je možné dosiahnuť inak, ako duchovným životom: „lebo len ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí.“

Otázka „Kto nám ukáže šťastie?“ predpokladá, že tu bude nejaký sprostredkovateľ pocitu plnosti a šťastia, sprostredkovateľ zmyslu. Dala by sa aj voľne parafrázovať: „Cez koho k nám príde šťastie?“ Túžiť po druhom obnáša v sebe viac ako túžiť po jeho osobe. Je to čosi hlbšie, pretože ide aj o túžbu po vzťahu s touto osobou, o túžbu po láske, ktorú nám môže sprostredkovať, ktorá cez ňu môže prísť. Naplnenie túžby nie je možné prostredníctvom objektu, ale prostredníctvom vzťahu. Osoba, ktorú milujem, mi nebude prinášať nijakú radosť, pokiaľ sa nejakým spôsobom nebude ku mne vzťahovať, pokiaľ nebude milovať aj ona mňa. Len to prinesie môjmu srdcu pokoj.

JA – ONO A JA – TY

Martin Buber si všimol, že k tomuto svetu môžeme zaujať dva typy rôznych postojov.

K svetu môžeme zaujať postoj typu „Ja – Ono“. To je postoj, ktorý nás nevyslobodzuje z pocitu existenciálnej prázdnoty. Môžem okolo seba zhromaždiť všetky poklady a pôžitky sveta a predsa nezaplním dieru v svojom srdci. Keď s druhými ľuďmi jednám ako s vecami, ako s objektmi typu „Ono“, ktorým nepriznávam osobnosť a slobodnú vôľu, sám sa vecou stávam. Sám sa mením na „Ono“, na neživý a mŕtvy objekt bez slobodnej vôle – ovládaný inštinktami a nevedomými impulzmi: egoizmom, strachom, žiadostivosťou. Človek, ktorý vytvára prevažujúce postoje typu „Ja – Ono“, v skutočnosti nežije v realite. Je od nej odrezaný v samote svojej existencie.

K svetu môžeme zaujať aj zdravší postoj: postoj typu „Ja – Ty“. Je to postoj, v ktorom druhému priznávam nielen existenciu osobnosti a slobodnej vôle, ale v ktorom aj seba vidím v prepojení s Druhým. Vďaka tomuto postoju cítim v sebe samom viac života, pretože vidím seba očami Druhého. Keďže tento Druhý má slobodnú vôľu nezávislú od mojej, vidí a tvorí ma spôsobom, ktorý nemôžem manipulovať, ktorý je živý a vždy nový. Oslobodzuje ma od svojich vlastných obmedzených predstáv a nasycuje moju túžbu. Ak je objekt túžby živý a vždy iný, nemôže sa vyprázdniť – na rozdiel od veci, od „Ono“, ktoré vždy zostáva tým istým, akým bolo. Preto „Ono“ patrí minulosti a „Ty“ prítomnosti. „Ono“ je to, čo sa stalo, čo bolo vytvorené a dokončené. „Ty“ je to, čo sa deje.

OSOBA A VZŤAH

Prosba „Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre ako znamenie“ je prosbou o vzťah s božím Ty, prosbou o potvrdenie osoby, ktorá v nás prebýva. Uzrieť svetlo (božej) tváre znamená uzrieť seba očami niekoho iného a v očiach niekoho iného. Je to zážitok zázraku, že niekto iný v nás vidí osobu hodnú lásky. Láska je vždy spojená s pocitom bezpečia, pokoja, lebo ja už nie som ten, kto musí samého seba tvoriť. Tvorí ma niekto iný a preto sa stávam slobodným. Slobodným sám od seba a slobodný pre druhých, ktorým sa môžem darovať.

Vzťahovosť je základným princípom reality. Každý človek prichádza na svet cez nejaký vzťah. Sme stvorení z lásky a sme stvorení pre lásku. Až prostredníctvom vzťahu k druhému spoznávame samých seba, svoju skutočnú tvár. Dieťa si formuje základy svojej identity až vo vzťahu s matkou. Dieťa v pohľade svojej matky spoznáva seba ako bytosť obdarenú vedomím, bytosť zahrňovanú láskou a hodnou lásky. Náš najranejší zážitok identity je spojený so skúsenosťou vzťahu. Aj svet poznávame tak, že sa k nemu vzťahujeme. Skúmame a vytvárame súvislosti medzi tým, kým sme, a tým, čím nie sme, čo je okolo nás. No aj keď premýšľame o sebe, môžeme tak činiť jedine v určitom vzťahu: vo vzťahu k sebe samému.

Naše vedomie sa obracia do nás samých a skúma obsah Ja, akoby išlo o Iné. Sociálny filozof Brian Fay postrehol, že charakteristickým rysom Ja je to, že v sebe obsahuje prvok potenciálnosti. Ja je Ja čiastočne preto, že má schopnosť stať sa Iným, než je. Môže zo seba vystúpiť, posúdiť, čo vidí a rozhodnúť sa, či prijme, zmení alebo opustí to, čo vníma. To, kým Iným sa môžeme stať, zisťujeme len vo vzťahu k Druhým.

Sami seba, svoje vlastné ja, môžeme vnímať dvojakým spôsobom. Tento postoj k sebe samému často rozhodne aj o tom, aký postoj zaujmeme k druhým.

Sami seba môžeme vnímať ako substanciálne ja. Vtedy vnímame svoje Ja ako objekt, ako „Ono“. V takomto postoji sa pre nás môže stať naše Ja väzením a bremenom. Čo nás z tohto pocitu, z tejto skúsenosti oslobodí? Je to zážitok lásky. Láska je skúsenosťou, keď sa k nám niekto vzťahuje spôsobom, ktorý v nás nevidí „Ono“ ako my sami, ale ktorý v nás vidí „Ty“. Osobou sa môžeme stať iba cez druhých. Človek nie je schopný sám v sebe vidieť „Ty“, sám v sebe poznať osobu. Na to potrebuje vzťah.

Sami seba môžeme vnímať aj ako procesuálne ja. Vtedy vidíme svoje Ja ako dej, ako určitý priebeh, priam ako „príbeh“. V takomto postoji je naše Ja spôsobom bytia, ktorý sa vytvára v procese vzťahu. Nemať vzťahy potom znamená strácať svoje Ja. Ja teda nie je pevný objekt, ale proces. Nielen, že nie sme oddelení od druhých, ale iní sú dokonca našou súčasťou (Brian Fay). Podobné je to aj vo vzťahu s Bohom. Modliť sa znamená vlastne vidieť samého seba očami Boha. Utvárať vzťah s absolútnym Ty znamená tvoriť v sebe realitu v celej jej plnosti: dávať život a priestor na rast všetkým možnostiam, ktoré v nás sú, a ktoré my sami nie sme schopní vidieť a vnímať. Jedine dokonalé, úplné Ty, môže stvoriť dokonalé, úplné Ja.

Rozdiel medzi substanciálnym a procesuálnym Ja sa prejavuje v rozdiele medzi existenciou a bytím.

VZŤAH K BLÍŽNEMU

Kto je pre nás blížnym? Blížni je ten, kto je blízko. Je to náš „druh“: na jednej strane je to niekto druhý, teda iný ako my, na strane druhej je to niekto, kto je toho istého „druhu“ ako my. Je to partner našej osoby, niekto, kto s nami tvorí pár. Blížny je ten, v kom rozoznávame a poznávame svoje Ja. Priťahujú a páčia sa nám tí ľudia, do ktorých premietame časť svojej duše, ktorú sme poznali, prijali a uznali hodnou lásky. Priťahujú nás tí, v ktorých stretávame svoju dušu. Biblické prikázanie „miluj blížneho ako seba samého“ (3M 19,18; Mk 12,31; Lk 10,27) by sa dalo vyložiť ako „Miluj blížneho a miluj seba.“ Pre každého z nás môže mať toto prikázanie odlišnú podobu, odlišný dôraz. Pre niekoho: „miluj seba, aby si mihol milovať blížneho“, pre iného: „Miluj blížneho, aby si mohol milovať seba“. Sú ľudia, ktorí majú problém milovať blížneho. A sú ľudia, ktorí majú presne opačný problém: nedokážu milovať seba. Nedokážu sa k sebe vzťahovať pozitívnym spôsobom a akceptovať seba samých. Ľudia, ktorí nemajú radi alebo nenávidia sami seba, nie sú schopní naozaj milovať.

Vo vzťahu k blížnemu sa môžeme ľahko dostať do pokušenia, keď sa s ním identifikujeme natoľko, že stratíme seba samých. V partnerských vzťahoch sa nám niekedy stáva, že to, čo bolo na začiatku vzťahom „Ja – Ty“ sa po čase nebadane zmení na vzťah „Ja – Ja“. V tom druhom odrazu nevidíme samostatnú bytosť so slobodnou vôľou, ale predĺženie seba, svojho Ja. Potom sa ani nezbadáme, ako milovanému partnerovi osobe vyčítame celkom nezmyselnú vec: že nie je ako my. Rozčuľujeme sa, že nemyslí, necíti a nekoná tak ako my. Nikdy to však nie je chyba toho druhého. Je to chyba našej vlastnej, nesprávnej perspektívy, kde druhého pohltíme do vlastného Ja a čudujeme sa, že odmieta podliehať našej kontrole.

VZŤAH K CUDZINCOVI

Cudzí je ten, kto je pre nás odlišný, neznámy. Byť pre niekoho cudzí znamená byť od neho oddelený. Ak je prevažujúcim postojom alebo citom k blížnemu láska, k cudzincovi väčšinou cítime ľahostajnosť.

Typický obraz nášho vzťahu k cudzincovi podáva Ježiš v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi:

Ježiš znovu riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli. Náhodou išiel touto cestou kňaz, a keď ho videl, obišiel ho. Podobne i levíta, keď prišiel na to miesto a videl ho, obišiel ho. Prišiel však k nemu pocestný Samaritán, a vidiac ho, zľutoval sa nad ním, pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial do nich olej a víno, vyložil ho na svoje hoviadko, zaniesol do hostinca a opatroval ho. Potom na druhý deň vybral dva denáre, dal hostinskému a povedal: Opatruj ho a ak by si viac vynaložil na neho, zaplatím ti, až sa vrátim. Čo myslíš, kto z týchto troch bol blížny tomu, ktorý padol lotrom do rúk?

Lukáš 10,30-36

Samaritán bol pre zraneného pocestného cudzincom. Vďaka milosrdnosti, ktorú mu preukázal, sa mu však stal blížnym. Naopak – tí, s ktorými ho spájala rovnaká kultúrna identita, kňaz i levíta, ktorí mu boli formálne blížni, sa mu však vďaka svojej ľahostajnosti fakticky stali cudzími. Toto podobenstvo sa zvykne vykladať ako obraz božieho milosrdenstva. Richard Rohr však navrhuje zmeniť perspektívu. Skutočným symbolom Krista môže byť podľa neho muž ležiaci pri ceste. Muž, ktorý leží pri ceste, je tým, ktorí spôsobuje celú konverziu. Je tým, kto iniciuje celé toto nové počínanie – milosrdenstvo k cudzincovi.

Blížny sa nám nestáva blížnym a ani cudzinec cudzincom vďaka našim sociálnym väzbám, ani vďaka našim citom. Druhí sa pre nás stávajú tým, kým sú, prostredníctvom nášho konania voči nim – nášho postoja, ktorý k nim zaujmeme a prejavíme. Len menšie množstvo vzťahov, ktoré vytvárame, má podobu vzťahu k blížnemu alebo vzťahu k nepriateľovi. Väčšina ľudí, ktorých stretávame, je pre nás cudzích.

Je ľahké milovať Boha, ktorý sám od seba a prvý miloval nás. Boha totiž milujeme ako blížneho, ako niekoho, kto je nám dokonca bližší ako my sami (sv. Augustín). Lenže ako vyzerá tento vzťah z opačnej perspektívy? Boh nás najčastejšie miluje ako cudzincov. Boh nás miluje ako ľudí, ktorí sa mu svojim bytím, konaním, zmýšľaním a postojmi, odcudzili. My sme sa od Boha oddelili. Boží výrok „nepoznám Vás“ je konštatovaním i varovaním, že v nás momentálne nie je nič, čo by pochádzalo zo vzťahu lásky „Ja – Ty“. Boha nie je možné poznať mimo osobný vzťah. Ak sa svojom bytím nevzťahujeme k božiemu Ty, dostávame sa mimo realitu. Oveľa ťažšie ako milovať Boha je milovať ľudí. Ale bez milovania ľudí nie je možné poznať Boha inak ako projekciu svojho Ja.

Aby sa vzťah k blížnemu nestal vzťahom „Ja – Ja“ a nevyprázdnil sa, musíme v druhom vždy milovať a prijímať aj cudzinca. Aby sa vzťah k Bohu nestal vzťahom Ja – Ja, musíme aj v stretnutí s božím Ty očakávať príchod neznámeho Cudzinca.

Milovaním cudzincov získavame účasť na božom vzťahovaní sa k ľuďom a oslobodzujeme sa od bremena nášho Ja. Milovaním druhých ľudí nesebeckou láskou, takou, ako miluje Boh, milujeme aj Boha samotného. Ak milujeme Boha v ľuďoch, milujeme cudzinca v nás. Milovaním cudzinca v nás i v druhých spájame do vzťahu to, čo zatiaľ nebolo spojené. Takýmto konaním tvoríme božie kráľovstvo.

VZŤAH K NEPRIATEĽOVI

Ak nás s blížnym spája láska a k cudzincom sme prevažne ľahostajní, k nepriateľovi zväčša cítime nenávisť. Nenávidieť znamená nevidieť. Jedine láska je schopná prostredníctvom vzťahu vidieť v druhom plnú osobu. Nenávisť je však slepá. Je to vydesený pohľad uprený do prázdna, ktorý nedokáže zaostriť na osobu. Kto je potom pre nás nepriateľom? Nepriateľ je „nie prijatý človek“ Je to človek, ktorého sme neprijali ako osobu, človek, u ktorého sme neakceptovali jeho „Ty“, ale v kom vidíme iba „Ono“.

Keďže realita je vzťahová a vzťah k druhým je neoddeliteľný od vzťahu k nám samým, náš vzťah k nepriateľom vždy vypovedá aj o našom vzťahu k sebe samým. Človek má sklon premietať do druhých to, čo sám v sebe vytesnil. Čím viac zo seba samých neprijmeme, tým viac nepriateľov môžeme v druhých vidieť. Ak odmietame časť seba samých, lebo nás poburuje alebo odpudzuje, zamkýname časť svojej duše do väzenia. Ak odmietame prijať to, čo sa nám na nás samých nepáči, odmietame stať sa pre druhého plným a reálnym Ty. Tá časť duše, ktorú odmietame ukázať druhému Ty, sa v nás samých mení na „Ono“. Výsledkom bude to, že aj v iných ľuďoch začneme vidieť toľko „Ono“, koľko ho máme vo svojej vlastnej duši. A o to menej „Ty“.

Láska chce rast toho druhého. Láska sa dáva, nenávisť pohlcuje. Láska chce odovzdať to, čo má, darovať to do vzťahu, do reality a tým dať život. Takýto dar potom žije a pôsobí aktom darovania. Nenávisť chce odňať realite to, čo odmieta prijať svojím Ja. Chce zbaviť života a slobody to, o čom si myslí, že ju ohrozuje. Nenávisť svoj objekt premieňa na „Ono“ a uzamyká vo svojom vnútri, kde na neho upiera svoju chorobnú pozornosť. Nenávisť nikdy nemôže dôjsť pokoja, lebo predmetom jej afektu je „Ono“, pohltené do sféry Ja. Človek, ktorý nenávidí, sa rúti sám do seba. To, čo nenávidí, v ňom žije ako prízrak, ktorý sa k nemu znova a znova vracia cez druhých ľudí – cez jeho nepriateľov. Nie je možné nenávidieť „Ty“. Nenávidíme vždy „Ono“.

Láska ide smerom zvnútra von: do reality – nenávisť ide smerom zvonka dnu: do neskutočnosti. Čím viac nenávidíme, tým menej sme reálni. Nenávisť nás núti prežívať seba samých ako substanciálne Ja, ako holú, ohrozenú existenciu. Láska nás podnecuje vnímať samých seba ako vzťah, ako procesuálne Ja. Moc lásky je mocou toho, ktorý má, preto sa vydáva. Bezmocnosť nenávisti spočíva tom, že ten, kto odmieta prijať druhých, nemôže nič dostať. Nič nemá a preto musí násilím brať a pohlcovať, aby zachovala nahé, osamelé Ja.

Na ilustráciu kreativity lásky a deštruktívnosti nenávisti som si vybral dva obrazy.

640px-creaci%C3%B3n_de_ad%C3%A1m

Michelangelov obraz Stvorenie Adama ukazuje Boha, ktorý je sám vzťahom. Vidíme Ho obklopeného anjelmi. Svojho Syna, Adama, tvorí dotykom. Adam leží osamelý na Zemi, ale dotykom s Bohom sa stáva súčasťou reality vzťahu, reality lásky.

261px-francisco_de_goya,_saturno_devorando_a_su_hijo_(1819-1823)Goyov obraz Saturn požierajúci svojho syna ilustruje nenávisť. Ak láska, ktorá spája, prináša pokoj, nenávisť, ktorá rozdeľuje, plodí strach a hrôzu. V angličtine sa v slove „hate“ – nenávidieť, ukrýva slovo „ate“ – zjedený, prenesene pohltený. Ten, kto nenávidí, pohlcuje toho, koho nenávidí a je pohlcovaný aj svojou vlastnou nenávisťou. Saturn, ktorý požiera svojho syna, v ňom nemôže vidieť „Ty“. Vidí v ňom „Ono“ – niečo, čo odmieta vidieť ako súčasť seba samého a čo chápe ako ohrozenie svojej moci. Tým, že požiera svojho Syna, odníma mu osobu, zbavuje ho prítomnosti v realite. Týmto aktom sa však sám dostáva mimo reality: ničí vzťah, ktorý ho tvoril ako otca.

Nenávisť nedokáže priniesť pokoj, lebo ak by mala dospieť k svojej úplnosti, musela by pohltiť celú ohrozujúcu realitu. To by ale znamenalo zároveň totálnu stratu Ja. Presne to sa napríklad deje v totalitných a autoritárskych režimoch. Diktátor takto prežíva svet: ako jedno obrovské iracionálne „ono“, ktoré ho ohrozuje. Diktátor nikdy nemôže zvíťaziť. Totálne ovládnutie reality by mu prinieslo totálnu stratu akýchkoľvek vzťahov, totálnu stratu Ja.

Opakom tohto nezdravého postoja je sebadarovanie. Totálne vyprázdnenie a odovzdanie Ja znamená totálne prijatie reality.

MILOVAŤ NEPRIATEĽA

Láska tvorí samú seba tým, že sa vydáva, že sa sama seba zrieka. Najväčší problém vo vzťahu k druhým, vo vzťahu k Ty, je podozrievavosť. Keď sa na druhých dívame so strachom, nemôžeme ich vidieť ako osoby, ako „Ty“, ale iba ako „Ono“: ako cudzincov a nepriteľov. Podmienkou lásky je viera a dôvera. Strach je protikladom viery. Dívať sa na druhých so strachom už z princípu vylučuje možnosť dívať sa nich s láskou. A dívať sa na niekoho bez lásky znamená nevidieť ho reálneho. Nenávisť nemôže vidieť druhého reálne. To dokáže iba láska. Nenávisť je vždy pohľadom do neskutočnosti.

Nedokážeme zabrániť tomu, že nás niekto nebude mať rád, alebo že nás bude nenávidieť. Môžeme však oslabiť realitu jeho postoja k nám tým, že my sami k nemu nezaujmeme rovnaký postoj, aký má on k nám. Milovať nepriateľa neznamená cítiť k nemu pozitívne pocity. Znamená to prepustiť ho z väzenia svojho vnútra, zo „žalúdka“, v ktorom nám leží, zo zajatia svojich negatívnych emócií a myšlienok. Znamená to „nechať ísť“: vypustiť zo svojho vnútra „Ono“ a dovoliť mu premeniť sa na „Ty“. 

Alexander Plencner