Vojna a cintoríny

Vojna a cintoríny

25.6.2015

Verejná debata sa dostáva posledné mesiace do zvláštnej polohy. Bývalý kresťanský disident stojí na tribúne a za ním veje sovietska zástava. Severoatlantická aliancia sa mu javí ako agresívne spoločenstvo, ktoré ohrozuje demokraciu a stabilitu. Na Ukrajine je podľa neho toľko právd ako uhlov pohľadu. Všetci nesú zodpovednosť za súčasnú situáciu. Ruskí okupanti aj ich obete.

Stretol som sa so skupinou ukrajinských učiteľov, ktorí sa zúčastnili vzdelávacich seminárov. Alexander po seminári odchádzal na základe povolávacieho rozkazu k armáde. Bojovať proti ruským okupantom. Má doma dve maloleté deti. Ďalšia z účastničiek seminára sa vysťahovala z doneckej oblasti aj s rodinou. Nechala na okupovanom teritóriu všetko čo mala. Vzala si so sebou len to najnutnejšie. A rodinu. Hovoriť v tejto situácii o tom, že si za to ona a Alexander môžu sami sa mi zdá neprimerané.

Zvláštna skupina motocyklistov si to koncom apríla namierila do európskych miest aby ich symbolicky opäť dobyla. Na motorkách západnej proveniencie sa muži dobre živených postáv nechali pohostiť chlebom a soľou aj na bratislavskom Slavíne. A klobáskami. S úprimným dojatím ich vítal medzi inými aj Ján Čarnogurský. Západný liberalizmus je v stretnutí s nočnými vlkmi jeho jednoznačným favoritom a po sovietskej zástave, vedľa ktorej rečnil na zhromaždení proti NATO sa nechal odfotiť aj s alternatívne a maskulínne pôsobiacimi motockyklistami.

Môžeme konštatovať, že politická diskusia sa takto dostala na novú úroveň. Preferencie sa doteraz týkali len voličských hlasov. Predvolebné preferencie sú už tradične proroctvom, ktoré sa mediálne agentúry snažia za každú cenu naplniť. Dnes sa však začalo celkom otvorene bojovať nielen o hlasy žívých ale už aj o hroby neznámych vojakov. A o ich mŕtve telá, z ktorých sa už nikdy neozve hlas. Ak by sme mali odhadnúť, čo by títo známi aj neznámi vojaci povedali na snahy politikov ovládnuť cintoríny, myslím si, že by sa ráznymi slovami voči tomu ohradili. Alebo by aspoň odkázali politikov na známu pieseň Karla Kryla o neznámom vojakovi, že oni by veru za túto časť politickej reprezentácie nešli znovu bojovať a už vôbec nie radi...

Spolitizované oslavy konca Druhej svetovej vojny boli účinným nástrojom manipulácie verejnej mienky počas obdobia budovania komunizmu. Nesmeli sme vedieť, že okrem sovietskej armády bojovali za slobodu aj armády a vojaci iných krajín. Vrátane tých slovenských, ktorí odmietli aj Tisov režim. Nesmeli sme vedieť, že partizáni neboli len sovietski, ale aj francúzski či rumunskí. Že vojnu nevyhral len Sovietsky zväz ale aj USA či Veľká Británia.

Májové spomienky na koniec vojny a spomienky na náš vstup do Európskej únie by mohli oprášiť aj jednu dôležitú perspektívu, ktorú si veľmi neuvedomujeme. Pohľady na vojnové cintoríny na Slovensku a na Ukrajine sú zásadne odlišné. Na Ukrajine pribúdajú čerstvé hroby obetí. Tie naše ostávajú zatiaľ miestami pietnej spomienky aj preto, lebo Európa sa systematicky snaží o riešenie napätí mierovou cestou.

Ruské tanky a ruskí vojaci sa od druhej svetovej vojny už neraz vybrali do sveta v sovietskych uniformách či bez nich. A bojovali ako pešiaci v mocenských partiách svojich nezodpovedných panovníkov v Maďarsku, Československu, Afganistane či na Kryme. Obete vo vlastných radoch nerátali a vytvárali nové a nové hroby, kedy vyhasínali životy jednotlivcov či národov, ktoré sa nechceli s okupáciou a moskovskou predstavou sveta zmieriť. A ak stretneme kresťanov ako Ján Čarnogurský, skúsme im to nejako zrozumiteľne vysvetliť.

A čo je s Alexandrom? Neviem, snáď ešte jeho deti majú živého otca. Budú ho ešte potrebovať.

Miro Kocúr