Vianoce podľa T. S. Eliota

Vianoce podľa T. S. Eliota

18.6.2015

December 2014

Spálňa v kostole

Tohto roku vstupujeme do adventu cez Londýn. Vchádzame nízkou kamennou bránou do bočnej veže kostola priamo v centre Londýna. All Hallows by the Tower, ako nám nasledujúceho večera  vysvetlí náš hostiteľ Father Nick, je najstarší londýnsky kostol. Po Veľkom požiari z neho zostali len obvodové múry, zvyšok je replika odliata z betónu. Stúpame točitým schodiskom. Po kamenných schodoch stúpam prvý. Jarka ide za mnou. Veža je priúzka, vedľa seba sa nezmestíme. Z tmy vstupujeme do svetla. Prejdeme bočným chórom ponad ticho kostola, otočím mosadznú kľučku. Ocitneme sa v spálni. Tu budeme pár dní bývať: Manželská posteľ, skriňa, činka na stojane, prútené hojdacie kreslo, na stenách polica s knihami a nad posteľou, namiesto obrazu, okno s lomeným oblúkom otvorené do kostola. Bohoslužbu by sme mohli pokojne sledovať z  postele.

Zatiaľ čo si Jarka užíva sprchu v Nickovom byte, prezerám si knižnicu. Siahnem na titul, ktorý pritiahol moju pozornosť: Eliot´s New Life. Sadám si do kresla a listujem. Znova sa ponáram do príbehu, ktorý som už raz čítal. Priestor kostola za oknom nad posteľou je osvetlený, no ultramarín za oknom do ulice tmavne, kde tu prerušený iba striebornými odleskami novembrových mlák a farebnými svetlami odrazenými zo sklenených stien budovy oproti. Stretnutie starobylého a moderného Londýna v dvoch oknách izby by mohlo byť symbolom Eliotovej osobnosti. Paul Johnson  Eliota zaradil medzi prelomové osobnosti 20. storočia. Jeho kultová báseň „Pustatina“ bola  manifestom rodiaceho sa modernizmu. V novej fragmentárnej  poetike Eliot našiel jazyk  pre skepsu a bytostnú vykorenenosť moderného človeka. Ten istý Eliot však naliehavo hľadal vzťah k nadosobnému zmyslu, v ktorom by ukotvil svoj rozorvaný život. Čítam a v duchu putujem časom späť  do Londýna spred dvadsiatich rokov: Bol  apríl. Na trávnikoch Northwoodu kvitli žlté narcisy.  Práve tu, v Northwoodskom biblickom inštitúte som sa zoznámil s Nickom Mercerom, u ktorého sa dnes  hojdám v kresle  a listujem v onej knihe. Od prvej chvíle bol Eliot naším spoločným priateľom. Po večeroch sme  sa s jeho géniom stretali v knižnici pod kruhovým oknom a vo farebnom svetle vitráže sme sa pokúšali prekladať časti jeho poézie. Eliot ma odvtedy fascinuje, nie len ako básnik, ale i ako človek s príbehom. Nachádzam v ňom porozumenie sebe samému. Kniha v spálni nad kostolom sa mi tak, po rokoch, znovu  stáva cestou k Vianociam – Eliot´s New Life.  

 

Púť  mágov

Eliot bol 29. júna 1927 pokrstený  a prijatý do anglikánskej cirkvi. Pre mnohých bol jeho „nový život“ bleskom z jasného neba. Apoštol skeptikov sa obrátil; vyznal apoštolské vyznanie viery a krstom v zamknutom prázdnom kostole sa pripojil k historickej komunite viery. V tom istom roku napísal báseň „Jorney of the Magi“. Po prvý raz sa v jeho fragmentárnej poézii objavila téma – vianočná téma – Púť mágov. Eliot prehovorí v prvej osobe množného čísla. Hlas mágov sa mu stáva jeho vlastným hlasom. Artikuluje ním tajomný dej premeny, nový život, cestu, na ktorú práve vykročil. Eliotove Vianoce nás zaskočia. V básni nás nečakajú tradičné obrazy. Nie je tu  lesk a radosť anjelov, rozjarení pastieri ani idyla jasličiek so svätou rodinou: Nie Vianoce „pokoja“, ale Vianoce „nepokoja“. Z veršov vanie chlad, existenciálna samota a temnota tajomstva, v ktorej púť mágov vrcholí.

Eliot si  z evanjeliových postáv zvolil postavy mágov, cudzincov, ktorí akoby ani nepatrili do nábožnej ódy na Ježišovo narodenie. Veď príbeh mágov z Matúšovho evanjelia musel znieť zbožným súčasníkom ako provokácia. Mojžišov zákon praktizovanie mágie penalizoval trestom smrti. Matúš z týchto „pohanských“ astrológov  urobí hlavných hrdinov príbehu. Neskoršia tradícia dá bezmenným postavám mená Gašpar, Melichar, Baltazár a prisúdi im titul kráľov. Príbeh  mágov je teda príbehom  kráľov: Kráľov, ktorí sa vydajú na cestu, hoci sú k vianočnému  dieťaťu ďaleko,  a kráľov Jeruzalema –  Herodesa, znalcov zákona a veľkňazov –, ktorí zostanú doma, hoci do Betlehema to majú na skok. Prvých vianočná hviezda zavolá na cestu, druhých zaskočí. Mágovia opustia bezpečie svojho kráľovstva. Tam doma boli  dôležití. Tu v púšti,  v cudzích krajinách,  neznamenajú nič.   Tam doma bolo všetko jasné, tu na ceste za „hviezdou“ je všetko nejasné.  Čo ich  ženie na cestu,  ktorej cieľ nepoznajú? Je to azda nepokoj tých, ktorí v márnosti života hľadajú skrytý zmysel? Nepokoj tých, ktorí hľadajú niečo viac ako je ich malé „ja“ plné ambícií a úzkosti?  Kým prvých vedie odvaha, nad druhými vládne strach. Prečo sa boja? Boja sa snáď preto, že jediná vec,  na ktorej im záleží, sú oni sami – ich moc, ich vplyv, spoločenská prestíž? Sú pripravení obetovať všetkých, len aby ubránili svoju dôležitosť.  Boja sa, lebo do ich sveta náhle „vtrhol Boh“. Jeho veľkosť vrhá tieň na ich pominuteľnú ctižiadosť.

Poznám ten strach.  Pamätám si roky, keď som  sa  bál priznať sám sebe, že nie som autonómnym vlastníkom svojho života; že všetko, čím som bol, čím som, i to, čím budem, je mi darované, z bytia, ktoré ma o nekonečno presahuje. Každý nádych, každý pohyb,  každá myšlienka.  Možno preto sú mi Eliotove Vianoce blízke.

Eliot si  teda v prvej básni „nového života“ kladie na tvár masku mágov, aby spoza nej prehovoril vlastným hlasom: Osady sa správali nevraživo a mestá nepriateľsky,/ Napokon sme radšej cestovali  celé  noci/ spali sme len úchytkom/ v ušiach nám zneli hlasy/ hovorili nám, že tá  púť je bláznivá. Cesta Eliotových mágov je osamelá. Putujú cudzím svetom, keď sa napokon vrátia, zistia, že aj niekdajší domov sa im stal cudzinou.Vrátili sme sa do svojich krajín, do svojich kráľovstiev,/ a nenašli sme pokoj v obvyklých povinnostiach, medzi cudzími ľuďmi držiacimi sa svojich bohov.

V týchto ponurých slovách sa zrkadlí Eliotov svet, svet „Pustatiny“. Svet osihotenosti, márnosti, smädu a hľadania. Taký je Eliotov príbeh: Vnuk unitárskeho misionára zo St. Louis, ktorí už  v detstve zavrhol pragmatickú vieru rodičov zbavenú mystéria. Nespokojný študent Harvardu fascinovaný budhizmom, chránenec a študent Bertranda Russela. Muž neurotickej Angličanky, ktorá  roky pred jeho očami  mizne v temnote psychickej choroby. Avantgardný básnik, bankový úradník, večne neistý, večne chorý muž, osamotený v hľadaní zmyslu, ktorý by presahoval náhodné a bezvýznamné bytie človeka. Odcudzený svetu, ktorého zmysel sa vyprázdnil. Taký bol pre človeka s citlivosťou Eliota svet medzi dvoma vojnami. Včerajšie vojnové polia zmizli v hmle minulosti, no základy sveta sa už otriasali v tušení ďalšej katastrofy. Na obzore sa vynárali utopické totalitné ideológie: nacizmus a komunizmus: Mnohí intelektuáli podľahli zvodom prvej či druhej utópie. Medzi nimi i Eliotovi blízki priatelia.  O šesť rokov neskôr Eliot v knihe „Idea of Christiam society“ napíše: Ak nechcete mať Boha, budete sa musieť skloniť pred Hitlerom alebo Stalinom. Boli azda toto tí cudzí bohovia, ktorým autor „Púte mágov“ odmietol slúžiť? Eliot sa nechcel pridať napravo ani naľavo, nedôveroval žiadnej politickej teórii, nuž nie div, že útočisko napokon našiel v Ježišovom „kráľovstve pravdy, ktoré nie je z tohto sveta“.

 

Bolo to narodenie alebo smrť?    

Najťažšiu cestu však musel podstúpiť vo svojom vnútri. V čase, keď komponoval „Pustatinu“, sa Eliot Stephenovi Spenderovi zdôveril s úmyslom prikloniť sa k budhizmu. Krst v prázdnom kostole pre Eliota nebol jednoduchou výmenou svetonázorovej konfekcie. Eliot hľadal čosi hlbšie, mystickú jednotu s Bohom. Jeho viera vytryskla z hlbín skeptickej mysle. Najvyšší cieľ civilizovaného človeka, napísal, je zjednotiť najhlbší skepticizmus s najhlbšou vierou.  Priepasť v ňom bola prihlboká  nato, aby ju mohlo vyplniť čokoľvek iné než Boh samotný.  Niekoľko mesiacov pred krstom v eseji o Bertrandovi Russelov Eliot poznamenal: Pán Russel verí, že keď zomrie, zhnije. Ja sa s takouto istotou nedokážem prihlásiť k  žiadnemu presvedčeniu.  

Eliotovi mágovia napokon doputujú k cieľu. Tu báseň vrcholí. Ústami jedného z nich Eliot vysloví podivné slová: Boli sme tou cestou vedení k Narodeniu, alebo k Smrti?/ Určite to bolo Narodenie/ mali sme dôkazy a žiadnu pochybnosť/ vídaval som narodenie i smrť, no myslel som si, že sú odlišné, toto Narodenie však/ bolo pre nás ťažkou trpkou agóniou ako Smrť, naša smrť. Čudné vyvrcholenie Vianočnej básne: Svetlá Vianoc sa tu na nerozoznanie miešajú z tmou Veľkej noci. O akom narodení, o akej smrti Eliot hovorí? Akoby sme tu  počuli  Ježišove slová: Ak pšeničné zrnko neodumrie, zostane samo, no ak odumrie, prinesie nový život.  Koán „zrodenia zo smrti“ bude Eliot  rozvíjať do nových obrazov v rokoch, ktoré prídu. Práve takto vznikne to najlepšie z jeho poézie.

V kostole  East Cookeru je Eliotov  symbolický hrob a na ňom dve vety: V mojom počiatku je môj koniec. V mojom konci je môj počiatok. Je to úvodná a záverečná veta  rovnomennej básne. V tej básni Eliot cituje Jána z Kríža: Ak sa máš dostať k tomu, čo nepoznáš/ musíš ísť cestou, ktorá je cestou nepoznania./mAk máš mať to, čo nemáš,/ musíš ísť cestou pozbavenia./ Ak sa máš dostať k tomu, čo nie si, musíš ísť cestou, na ktorej nie si.

Stephan Spender si spomína na rozhovor, v ktorom sa Eliot snažil Virginii Wolfovej vysvetliť zmysel modlitby: Ide o  koncentráciu myšlienok a emócií na transcendentnú Prítomnosť. Ponorený v modlitbe človek býva tou Prítomnosťou celkom pohltený. No práve takéto zaujatie človeka bytím, ktoré ho presahuje, v ňom   znovu zjednocuje rozbité vedomie samého seba. To sú Eliotove Vianoce –  mystický zostup k prameňu, tam, kde všetko, kým som končí, i začína.  Lebo Boh v človeku začína tam, kde človek sám v sebe končí.

Letíme domov. Lietadlo pristáva. Bratislavské výklady sú už plné vianočných čačiek. Nesiem si  v sebe starý kostol uprostred moderného Londýna, spálňu s oknom do kostola a knihu, ktorá mi znovu otvorila cestu k Vianociam. V mysli mi znejú  Eliotove verše:  S obrazom tejto Lásky a hlasom tohto Volania/ neustaneme v hľadaní/ a cieľom všetkého nášho hľadania/ je dosiahnuť bod, odkiaľ sme vyšli,/ a poznať to miesto po prvý raz.

Daniel Pastirčák