Veriaci ateisti

Veriaci ateisti

18.6.2015

Október 2013

Pred časom obleteli svet slová istej homílie. Rímsky biskup, ako zvykne pápež František označovať sám seba, vyslovil myšlienky, ktoré by človek od hlavy Svätej stolice nečakal. Nuž, medzi tým, čo písali Karl Rahner či Tomáš Halík, a medzi tým, čo hovorí Vatikán, zdá sa, nie je už taký rozdiel ako býval, povedal som si s pocitom úľavy. František jednoducho prekvapuje od prvej chvíle. Od momentu keď sa objavil na balkóne Vatikánu je to dennodenne viditeľné  voľným okom. František jednocho nevyzerá ako pápež, vyzerá ako človek, ktorého prezliekli za pápeža.  

Aj ateisti môžu ísť do neba, hlásali provokatívne titulky novín. František svojou smelou kázňou vyprovokoval hneď dve strany: rigidných dogmatikov Medzinárodnej aliancie ateistov, i rigidných dogmatikov Ríma.  Aliancia ateistov sa rozhnevala: Pápežovo priateľské gesto ostro odmietla. Aby boli veci všetkým jasné, podala i hlbokomyseľné vysvetlenie: Ak ateista v nič neverí, takáto ponuka je pre neho bezcenná. Rigidní dogmatici ateizmu jednoducho nedokážu pripustiť, že symbol neba by mohol predsa len označovať nejakú skutočnosť v bytí, ktorá človeka i jeho poznanie presahuje. Úzkostlivo sa vyhranili voči tajomstvu, ktoré nás celkom očividne obklopuje. Voči Františkovej otvorenej dlani potrebovali okamžite vystrčiť svoju zovretú päsť.

No stalo sa ešte čosi pozoruhodnejšie. Neviem, či sa to v dejinách Vatikánu doteraz vôbec niekedy stalo: Vatikánsky hovorca Thomas Rosica dementoval slová pápeža. Rigidní dogmatici Ríma, jednoducho, nedokážu pripustiť skutočnosť, že viera sa nevyjadruje vo verbálnej konfesii, ale v rozhodujúcich činoch života, a pravdu o človeku nemôže posúdiť žiadny človek, celú pravdu o každom človeku može poznať iba Boh. Človek verbálne vyznávajúci vieru v to, že Boh existuje, predsa môže svojou ľahostajnosťou voči záväzku pravdy, lásky, spravodlivosti svojím životom Boha bytostne popierať. A naopak človek, ktorý verbálne vieru v existenciu Boha nevyznáva, ale svojím životom je zaviazaný voči imperatívu pravdy, lásky, spravodlivosti, svojím bytím Boha potvrdzuje.

Čo vlastne rímsky biskup František povedal? Pán nás všetkých vykúpil Kristovou krvou. Všetkých, nie len katolíkov? Všetkých, Otče, aj ateistov? Spýtate sa. Áno, aj ateistov. Všetkých. Kristova krv nás vykúpila, každý máme teda povinnosť konať dobro. Keby všetci druhým robili dobro, nakoniec sa naše cesty stretnú. Ja, ale, Otče, neverím, som ateista. Konáš dobro a tak sa stretneme.

Neprotirečí Františkova kázeň slovám biblie? Nepomýlil sa? Patrím medzi tých, ktorí si myslia, že František sa nepomýlil. Ako mu teda rozumieť? Položme si pár otázok.

Spýtajme sa najprv: Kto je Kristus? Je slovo Kristus magickým zaklínadlom, ktoré otvára cestu do neba, čosi ako: Sezam, otvor sa? Veriť v neho predsa neznamená iba vzývať v liturgii Ježišovo meno. Veriť v neho neznamená iba prijať sústavu tvrdení vysvetľujúcich tajomstvo Jeho jednoty s Bohom. Kristus sa viere predkladá ako Duch – nositeľ hodnôt, ktoré Kristova jednota s Bohom predstavuje: Život odovzdaný pravde, láske, slobode, dobru a spravodlivosti, proti všetkému čo im bráni uskutočniť sa.

V našich západných dejinách sa meno Boha vyprázdnilo. Príliš často bolo iba zbraňou, ktorú jedni kresťania používali proti tým druhým, nástrojom moci, v mene ktorej boli odsúdení tí, ktorí zmýšľali inak. Preto sa v Európe tak ťažko verí. Pre mnohých je tu Boh prítomný takpovediac inkognito – pod pseudonymom. Veď Pravda, Láska, Spravodlivosť sú v istom zmysle synonymami slova Boh. Život v pravde a láske je len inou formou označenia toto istého, čo máme na mysli, keď hovoríme o živote v Kristovi.

Pridajme ďalšiu otázku: Čo je skutočná viera? Skutočnosť sa prejavuje skutkami. Skutočná viera sa neprejavuje v tom, čo hovorím, prejaví sa v tom, čo urobím v rozhodujúcich situáciách života. Jakub vo svojom liste prehlasuje: Viera bez skutkov je mŕtva. Dodá: Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti ukážem svoju vieru zo skutkov.  Ježiš v podobenstve o poslednom súde hovorí: Bol som hladný a dali ste mi najesť, bol som cudzinec a prichýlili ste ma... Oslovení sa čudujú – kedy sme ťa videli, kedy sme ťa nakŕmili, kedy sme ťa prichýlili? Očividne nepatria k tým, ktorí svoje činy konajú z náboženských dôvodov. Na inom mieste Ježiš povie: Nie každý, kto mi hovorí Pane,  vojde do kráľovstva Božieho, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca v nebesiach.

Viera sa teda neprejavuje v tom, čo hovoríme, ale v tom, čo konáme. A stáva sa, že niekto celý život hovorí o Božej láske v Kristovi, ale keď príde na lámanie chleba, prejaví sa ako cynický egoista. Ukáže sa, že v to, o čom rozpráva, neverí. A stane sa, že ten, kto je voči reči o Božej láske skeptický, keď príde na lámanie chleba, tú lásku na vlastnú škodu, v osobnej obeti prejaví. Či tento človek neveril životom, tomu, čo sa svojimi slovami neodvažoval potvrdiť?  

Čo je to teda viera? Viera je zárukou toho, v čo dúfame, zdôvodnením toho, čo nevidíme.  Takto pochopená viera nie je konfesiou. Viera je danosť, ktorá zakladá ľudskosť každého človeka. Človek je síce adam – teda  zemský, vytvorený zo subhumánnych zložiek, biologickej, pudovej a sociálnej podmienenosti. No to, čo je na ňom jedinečne ľudské, sa vynára až nad tým podmieneným, v dimenzii ducha: Vynára sa ako rozum – schopnosť poznania.  Ako slobodná vôľa – schopnosť tvorivosti. Ako láska – schopnosť osobného vzťahu Ja a Ty. Viera vidí práve tieto  neviditeľné predpoklady našej ľudskosti a opiera  o ne svoje konanie. Veď základom každého aktu poznania je predpoklad pravdy, ku ktorej poznávanie smeruje. Ten predpoklad je neviditeľný, nedá sa dokázať, dá sa v neho iba veriť. To platí i o slobodnej vôli a tvorivosti, to platí aj o úsilí založiť naše vzťahy na nezištnej láske. Sloboda i Láska sú neviditeľné, dá sa v ne iba veriť. Základné hodnoty, ktoré dávajú človeku nádej, že jeho život je hodný žitia, sa zakladajú vo viere, ktorá je zdôvodnením toho, čo nevidíme.

Nuž, súhlasím s Františkom. Škrupulóznosť ateistickej aliancie či hovorcu Thomasa Rosicu mi je cudzia. Niet ateistu, ktorý by neveril v nič. Ak si úprimne myslí, že to, o čom je presvedčený, je pravda, nevyhnutne sa vierou opiera o predpoklad, že svet je ľudským intelektom poznateľný. Tým predpokladom svoje viditeľné úsilie poznať nevyhnutne opiera o neviditeľnú hodnotu pravdy, v ktorú môže iba veriť. Inak by jeho výpoveď nemohla mať žiadny význam.  Viera vo svojej najhlbšej skutočnosti sa zas, v rozpore s tým, čo tvrdí opačná strana, nevyjavuje v tom, čo verbálne vyznávame, ale v tom, čo konáme v rozhodujúcich okamihoch života. Nuž, držím palce, brat František (v Bohu).

Daniel Pastirčák