Ticho a šelestenie na Levočskej hore

Ticho a šelestenie na Levočskej hore

18.6.2015

Február 2014

Najprv je treba vyjsť Levočskou bránou von z hradieb, ktoré stredoveké mesto obopínajú ako kamenný prstenec. Je treba zostupovať dolu. Míňate predmestské domy. Kráčate popod hrdzavé konštrukcie zimného štadiónu – nedbanlivý porevolučný investor ich tu pred rokmi vztýčil a nechal napospas postupujúcemu času. Potom začína stúpanie. Asfalt je roztrhaný ľadom, snehy stiekli a zanechali v hline na okraji cesty jemné brázdičky. Občas zastanete, pozriete sa späť na mesto v údolí, stáročné lipy vám na spotené čelo vložia milosrdný tieň. Po ľavej strane sa otvárajú široké, čoraz strmšie lúky. Každý rok počas troch dní v júli bývajú tie lúky posiate pútnikmi. V tom čase sa hora mení na mravenisko. Rozumiem kúzlu, ktorému pútnici podľahli, no v čase pútí na horu nechodím. Jej najhlbšie sila tkvie v samote, tichu a opustenosti tohto miesta.

Neogotický kostol, napriek trochu nešikovnej architektúre, na temene vrchu tkvie ako koruna, ktorá tu patrí odjakživa. Tesne pod vrcholom je učupený malý exercičný dom. Obývajú ho dve veselé mníšky; Daniela a Magdaléna. Dvakrát do roka tu trávim dni v tichu a meditácii. S malou skupinou prijímame pohostinstvo domu a venujeme sa duchovným cvičeniam. Po celý čas sme ponorení v mlčaní. Celé tie dni i noci sa snažíme premeniť na sústredenosť modlitby. Čo bolo skryté pod hladinou, pod vlnami každodenných aktivít, za závojom udalostí, za hlučnou clonou slov, vystupuje z hlbín. Osamelé postavy v daždi či na tráve zaliatej slnkom sa bez slova míňajú. Stačí pohľad, aby sme sa dorozumeli. Koľko toho povedia oči, keď im umožníte stretnúť sa v sústredenom tichu, koľko vyjadrí gesto či mimovoľné držanie tela, keď môže zostať obklopené mlčaním. Je to miesto, kam sa znova a znova vraciam, aby som porozumel sám sebe a vtom porozumení začul znova hlas Boha; všetky hlasy nesmierneho sveta, ktorými ku mne hovorí. Práve tu sa zrodili básne publikované v útlej knižočke s úsporným názvom V. V ako to, čo je vo vnútri, na rozdiel od toho, čo je iba vonku. V ako jednota, na rozdiel od toho, čo je rozptýlené. V ako láska; tu je ja a ty pohrúžené do seba, a predsa ani ja ani ty nezaniká, naopak potvrdzuje svoju svojbytnosť.

Bol daždivý čas na pomedzí jari a zimy. Priestor sa krištáľovo trblietal, ticho šelestilo. Utiahol som sa pod prístrešok pre pútnikov, počúval to odveké zurčanie vody, staré ako prvý dážď na planéte Zem. Pozoroval som kvapky ako narastajú na okraji strechy. Perly vody oťažievajú, odliepajú sa od šindľa, padajú a v mlákach vytvárajú priezračné klobúčiky. Zrazu som bol malým chlapcom, učupeným na priedomí u starých rodičov. Toho chlapca nikdy neomrzelo pozorovať klobúčiky unášane prúdom vody do vysmädnutej záhradky. Na chvíľu som uvidel svet obnažený v prvotnom zázraku jestvovania. V tichu toho okamihu som videl svet žasnúcimi očami dieťaťa, tak ako ho môže vidieť iba ten, kto sa naň díva po prvý raz: Boh je – vidieť znova zázrak v obyčajných kvapkách dažďa, zapísal som si do zápisníku. Clonu vody preletel vtáčik, a rozprášil ho do drobných vodných zrniek. Niektoré z nich mi pokropili tvár. A tak vznikla báseň.

Po hrebeni hory možno zostúpiť k barokovej kaplnke postavenej nad prameňom. Kaplnka je učupená vo svahu pod striebornými kmeňmi bukového lesa. V priečelí je nízka brána s ozdobnou mrežou a za ňou šelestí krištáľové srdce prameňa. Na trávniku pred kaplnkou stojí lavička. Trávnatá terasa je obohnaná kamenným múrom a pod ním vedie hlinený chodník. Z múru do kamenného žľabu vyteká prameň druhýkrát. Ľudia prichádzajú k žľabu, aby sa osviežili vodou zo studničky. Rád sedávam na lavičke a počúvam to dvojité zurčanie. Prameň ukrytý v temnej hrudi kaplnky, jeho vtelenie v čiernej zemi, pod trávnikom, ktorého sa dotýkam bosými chodidlami a zurčanie druhého prameňa nad cestičkou ľudí. Obraz dvojitého prameňa sa mi stal obrazom môjho vlastného života. V tme existencie vyvieram z nekonečného bytia, o ktorom nič neviem. Tam iba som, prameň jednotný so svojím zdrojom, mimo priestor a čas, nemám žiadnu formu, žiadne meno, zároveň všetko i nič. Z kaplnky vtekám do konkrétnej hliny svojej telesnosti, ja telo tiel mojich rodičov, prarodičov, vpletený do veľkého tkaniva jestvovania. V tej postave, v tom príbehu, určený konkrétnym priestorom a časom, vyvieram nad cestičkou ľudí. Vstupujem znova a znova do konkrétneho stretnutia v prijatí a darovaní. Prijímať sa ako dar a dávať sa ako dar ďalej: Neviem či si, a predsa som. Neviem či som, a predsa si.

Tak sa na Levočskej hore rodili básničky, zozbierané v bielej útlej knihe. Aj kresby dopĺňajúce zbierku vznikli v izbe domu u veselých mníšok na Levočskej hore. V čase medzi krátkymi úvodmi do meditácií, ktoré som počas dňa dával účastníkom cvičení, som kreslil. Kresby nadýchnuté na ručnom papieri sa mi v tom čase stali formou modlitby, vtelením ticha Levočskej hory, dažďa lesného prameňa i tepla slnkom prežiarenej trávy.