Pre tučnú pani

Pre tučnú pani

26.6.2015

“Netreba veľa, stačí dobre,” hovorí divadlo SkRAT v názve jednej zo svojich hier. Pre J. D. Salingera to bol autorský program.

Z hľadiska novinárskej aktuálnosti bolo minuloročné vydanie štyroch Salingerových poviedok nezaujímavé. Autor nemal okrúhle výročie narodenia ani smrti, poviedky (podľa autorovho priania) rozdelené do dvoch útlych kníh vyšli prvýkrát na začiatku 60-tych rokov minulého storočia, ich slovenské preklady (prekladateľom bol Jozef Kot) prvýkrát v roku 1999 resp. 2001. Takže vlastne “nič nové”. A preto sme im na kultúrnych stránkach slovenských médií nevenovali pozornosť.

Nové je však naše čítanie Salingera.

Poviedkové dvojice Franny a Zooey a Do výšok zdvíhajte krov, tesári a Seymour: úvod viacerí z mojej generácie čítali koncom osemdesiatych rokov v kongeniálnom českom preklade Luby a Rudolfa Pellarovcov a bol to pre mnohých z nás úvod do Salingera. Omračujúco silný úvod. S tými “divnými” rozprávaniami, ktoré pôsobia ako keby boli vytrhnuté z nejakého väčšieho románu sme si nevedeli radi, no neprekážalo nám to: tá hĺbka a sila, tá literárna krása bola zjavná a pôsobila, aj keď sme nič nevedeli o rodine Glassovcov, o Salingerových vlastných zápasoch ani o jeho uvzatom mlčaní (po vydaní knihy Do výšok zdvíhajte krov, tesári a Seymour: úvod v roku 1963 až do svojej smrti v januári 2010 vo veku 91 rokov nevydal ani riadok, neukazoval sa na verejnosti, údajne však stále písal).

Druhé čítanie Salingerovho štvorpoviedkového majsterštyku je už čítaním poučeným: už vieme, že rodina Glassovcov (manželia Les a Bessie a ich 7 detí) sú Salingerovou celoživotnou témou, že do jednotlivých členov tejto rodiny vložil veľmi veľa zo svojich neistôt, obáv a úzkostí, ktoré – ich aj jeho – neustále nútia k duchovnému hľadaniu a často aj nachádzaniu. Vieme už trošku lepšie oceniť aj autorov brilantný, priezračne čistý štýl, jeho zvláštne rozkmitané rozprávania, v ktorých je každé slovo na svojom mieste a ktoré napriek svojej lineárnosti a priamosti pôsobia tajomne a uhrančivo, napriek permanentnému vrávoraniu hrdinov akoby čitateľa upokojovali: napriek Franninej depresii a Seymourovej samovražde (ktorou, mimochodom, začína celé Salingerovo dielo v poviedke Dokonalý deň pre banánové rybičky, publikovanej v roku 1948 v časopise New Yorker a ktorá otvára zbierku 9 poviedok, popri Hemingwayových 49 poviedkach pravdepodobne najlepšiu poviedkovú knihu aká kedy vyšla) sa neocitáme v beznádeji.

To čo sa však pri druhom čítaní Salingera najviac zmenilo sme my, teda čitatelia. Kedysi sa nám Zooeyho rozhovor s jeho sestrou Franny (ktorá sa po rozpade vzťahu s jej priateľom odovzdala neustálemu opakovaniu Ježišovej modlitby “Ježišu, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom” a ich matka sa obáva, že sa zbláznila) zdal zaujímavým a pôsobivým literárnym skvostom, dnes ho vnímame hlbšie, osobnejšie.

Keď si Zooey v snahe pomôcť svojej sestre nevie rady (odmieta jesť a ako som už spomenul, neustále opakuje Ježišovu modlitbu – v duchu, hýbu sa jej len pery), prejde do druhej miestnosti rodičovského bytu a odtiaľ jej zatelefonuje. Robí to podľa mňa preto, lebo ide povedať niečo tak osobné, tak zásadné, že na to potrebuje istý odstup – tvárou v tvár by sa mu to hovorilo ťažko.

V telefonickom rozhovore spomína na to, ako sa mu kedysi nechcelo ísť do rozhlasu (všetky deti Glassovcov postupne účinkovali v rozhlasovom programe Hľadáme hlavičku) a ako mu ich najstarší brat Seymour (v čase rozhovoru už niekoľko rokov po dobrovoľnej smrti) povedal, aby si nezabudol vyleštiť topánky. “Povedal som mu, že tam, kde sedíme, mi na topánky aj tak nevidno,” spomína Zooey. “Ale on povedal, aby som si ich napriek tomu vyčistil. Povedal, aby som si ich vyčistil kvôli tej tučnej pani.” Seymour Zooeymu nikdy neprezradil kto je tá tučná pani, kde sedáva a ako vyzerá. Napriek tomu si odvtedy Zooey topánky čistil a tučnú pani videl vo svojej mysli stále jasnejšie. Predstava sa postupne zmenila na hlboké presvedčenie, že tá tučná pani tam skutočne je a práve pre ňu vlastne robí všetko čo robí. Prekvapená Franny na to vraví, že jej zase Seymour povedal, že sa má snažiť tučnú pani rozosmiať. Franny si ju predstavovala ako sedí v prútenom kresle na verande, bolia ju nohy a počúva rádio.

A potom prezradí Zooey svojej sestre tajomstvo: “Vari to nevieš? Alebo si to prekliate tajomstvo ešte neodhalila? Vari nevieš – ale teraz počúvaj – vari nevieš, kto je tá tučná pani? ... Ach, kamoška, kamoška moja... To je predsa sám Kristus. Sám Kristus, kamoška.”

Franny sa upokojila. Vedela, že Zooey má pravdu.

Pri prvom čítaní som príbeh o tučnej pani, ktorá je samotným Kristom a dáva zmysel všetkému, považoval za metaforu. Dnes tuším, že Zooey má pravdu.

Prečítajte si Salingerove poviedky znovu. Je to veľký zážitok.

(Dúfam, že sa Seymourova tučná pani aspoň trošku usmiala.)

Písané pre www.tyzden.sk.

Juraj Kušnierik