Pár slov o utečencoch

Pár slov o utečencoch

25.6.2015

"Lidi jsou kouzlo, fantazie, čáry a máry, poezie," spievali kedysi Laura a její tygři. Pri debatách o utečencoch som si na túto pieseň spomenul.

Neviem, či treba zaviesť pre utečencov kvóty, neviem, koľko z Afričanov smerujúcich k talianskym a gréckym ostrovom uteká pred utrpením, koľko pred chudobou, koľkí si chcú iba trochu prilepšiť, koľkí z nich sú pracovití a poctiví ľudia a koľkí podvodníci. Cítim však neodbytnú potrebu povedať pár vecí, ktoré sú pre mňa v celej tejto veci dôležité a - na moje prekvapenie - v búrlivej polemike takmer vôbec nezaznievajú. Vopred sa ospravedlňujem za "náboženskosť" tohto textu, ale nemôžem ináč.

1. Každý človek je dar od Boha.

Človek nie je len sebavedomý zhluk atómov, človek má nekonečnú hodnotu, človek svojim príchodom do tohto sveta vstupuje do večnosti. Zaslúži si preto úctu. Bez ohľadu na to, či pochádza zo Sudánu, Švédska, Tadžikistanu alebo Kolumbie. Život každého človeka je darom od Boha. Okrem toho, že má každý človek svojich rodičov (čo je tiež dôležité!) každý človek je v istom zmysle aj "božím dieťaťom" a podľa toho sa treba k nemu správať. Bez ohľadu na to, či je budhista, moslim, ateista, žid či kresťan.

2. Zem nie je vlastníctvom národov, patrí Bohu

Slováci nemajú nijaký zvláštny, Bohom daný, nárok na priestor medzi Tatrami a Dunajom. Ani Islanďania na Island či Maročania na Maroko. Ľudia z nejakého dôvodu, ktorý nie je jasný Platónovi, Sv. Augustínovi, Kantovi ani Schopenhauerovi prichádzajú na svet. Biblia a asi aj Korán hovoria, že si svet majú užívať a starať sa oň. Konať lokálne, myslieť globálne. Byť zodpovedný za svoju ulicu, no vedieť pri tom, že som občanom sveta. A že som tu hosťom, ktorý nahý prichádza a nahý aj (do večnosti) odchádza. Platí to rovnako pre šéfa IBM, pre prezidenta Ruskej federácie, pre predajcu Nota bene aj pre tú tehotnú ženu z Afriky, ktorú zachránil ten statočný Grék.

3. Milovať ľudí, ktorí sú iní ako ja.

Ak existuje vyslovene kresťanská cnosť, tak je ňou Kristom prikázané (!) milovanie nepriateľov. Z celého kontextu evanjelií pritom vyplýva, že pod pojmom "nepriateľ" sa nerozumie len človek, ktorý na mňa mieri strelnou zbraňou, ale predovšetkým každý, kto je iný ako som ja. Čím viac iný, tým viac. Je iste správne pomôcť utekajúcim kresťanom (aj to je v Biblii prikázané). Prejavom biblickej "lásky k blížnemu" je však pomoc moslimovi, drúzovi, černochovi, arabovi, prosto človeku, s ktorým prirodzene nezdieľame "civilizačné hodnoty".

4. Človek je neriešiteľný problém.

Na začiatku citovaná pieseň skupiny Laura a její tygři pokračuje takto: "Lidi jsou bolest, utrpení, špína a rány, ublížení." Človek nie je len boží dar, človek je aj problém. "Som problém, ktorý nemá riešenie," napísal Oscar Wilde v readingskom žalári. Tá pekná pieseň a ten trefný bonmot vyjadruje to, čoho sa bojí celá Európa a Slováci zvlášť: tí utečenci nás raz okradnú, zneužijú, napadnú, zničia. Lebo sú medzi nimi podvodníci a zločinci. Určite sú. Tak ako medzi nami. Shit happens, čiže (teologicky povedané) hriech existuje. Existuje a každého z nás zasahuje. V tom sú si Afričania, Európania, Američania a obyvatelia Ázie podobní. Ten problém, ktorý nemá riešenie neprichádza na vratkých loďkách z Líbye. On je tu, rovno medzi nami. Presne preto niektorí chodievame v nedeľu do kostola, kde prosíme Boha o zmilovanie (nad nami, nie nad podozrivo vyzerajúcimi africkými utečencami), odpustenie a zbavenie vín, pričom dúfame, že ukrižovaný a vzkriesený Kristus k nám bude milostivý.

Z týchto dôvodov som veľmi opatrný pri debatách o "riešení problému imigrantov". Priznám sa, že tajne (teraz už vlastne verejne) dúfam, že aj k nám na Slovensko prídu ľudia zo Sudánu, Líbye, Eritrey, Somálska, Iraku či Sýrie. A dúfam, že sa tu mnohí z nich aj usadia. Viem, že niektorí z nich budú žobrať na ulici, iní budú kuť nebezpečné pikle. Tak ako žobrú a pikle kujú niektorí naši spoluobčania. Ale určite bude medzi nimi veľa takých, ktorí rozšíria náš kultúrny svet, ktorí prinesú niečo, čo tu ešte nemáme, ktorí si tu postavia svoje chrámy a mešity, ktorí spochybnia našu naivnú sebastrednosť a tým nám pomôžu oveľa viac než kultúrne grantové programy Európskej únie.

Písané pre www.tyzden.sk

Juraj Kušnierik