Osamelá chovateľka pávov

Osamelá chovateľka pávov

25.6.2015

25. marca 2015 uplynulo 90 rokov od narodenia Flannery O’Connor, jednej z najlepších a najzaujímavejších amerických spisovateliek minulého storočia. Bola hlboko veriaca katolíčka, žila mimo kultúrnych centier, dožila sa iba 39 rokov a chovala pávy.

“Strýko Francisa Mariona Tarwatera bol mŕtvy ešte len pol dňa, keď sa chlapec opil natoľko, až nebol schopný ďalej kopať hrob a černoch menom Buford Munson, ktorý prišiel, aby si naplnil krčah, musel hrob dokončiť a odtiahnuť telo, stále sediace pri raňajkách, a pochovať ho slušným a kresťanským spôsobom, so symbolom Spasiteľa pri hlave a dostatkom hliny, aby ho nevyhrabali psy.”

Touto nádhernou košatou vetou sa začína román Flannery O’Connor A násilní ho uchvacujú, ktorý v najbližších dňoch vyjde v slovenskom preklade. V tej vete je skoncentrované veľa z toho, čím je táto spisovateľka zvláštna a zaujímavá: tragika sa prelína s grotesknosťou, duchovnosť so zemitosťou, viera s praktickými komplikáciami (ne)obyčajného života. Pritom je napísaná presným, nekvetnatným jazykom a keď si ju prečítate, máte pocit, že vidíte láskavý, možno trochu sarkastický úsmev na autorkinej tvári.

.nie som novinárka

Flannery O’Connor sa narodila 25. marca 1925 v meste Savannah v štáte Georgia. Bola jediným dieťaťom Reginy Cline a Edwarda O’Connora, potomkov katolíckych imigrantov z Írska. Bola dobré a poslušné, hoci vraj tvrdohlavé a samotárske dieťa, chodila do miestnej katolíckej základnej školy Svätého Vincenta, mala rada vtákov, v tom čase obzvlášť sliepky. Keď mala šesť rokov, naučila jednu z nich kráčať dozadu, vďaka čomu sa stala miestnou detskou celebritou. Z New Yorku si cvičenú sliepku a jej mladú cvičiteľku dokonca prišli nakrútiť filmári zo spravodajského kinožurnálu Pathé News. Nemohli pritom tušiť, že vytvárajú jediný filmový záznam zo života budúcej veľkej spisovateľky. Na druhej strane: epizóda so sliepkou bola jednou z mála spravodajsky zaujímavých udalostí v jej živote.

Keď mala Flannery trinásť rokov, jej otec získal prácu v Atlante a rodina sa presťahovala do neďalekého mestečka Milledgeville, kde mala dom po rodičoch jej matka. Po skončení strednej školy vyštudovala sociológiu na Štátnej vysokej škole pre ženy a následne získala štipendium na štúdium žurnalistiky na University of Iowa. Na univerzite bol pomerne prestížny seminár Iowa Writers’ Workshop, ktorý viedol básnik Paul Engle. Ten si v liste Flannerinmu neskoršiemu vydavateľovi Robertovi Girouxovi (je to ten tretí a z literárneho hľadiska najpodstatnejší z trojice Farrar, Straus & Giroux) spomína, že keď za ním v jeseni roku 1946 prvýkrát prišla, mala taký silný južanský prízvuk, že nerozumel, čo mu hovorí. “Bolo mi to trápne, no požiadal som ju, aby na kus papiera napísala to, čo mi práve povedala. Napísala: “Volám sa Flannery O’Connor. Nie som novinárka. Môžem chodiť na váš autorský workshop?””

Paul Engle, ktorý sa neskôr stal prvý čitateľom a literárnym mentorom začínajúcej spisovateľky si všimol zaujímavú vec: “Podobne ako Keats, ktorý hovoril so silným londýnskym prízvukom, no písal v dokonalej angličtine, Flannery rozprávala prakticky nezrozumiteľným dialektom, no jej próza bola imaginatívna, ostrá, živá... Ticho sediac vzadu bola jej prítomnosť v miestnosti silnejšia než sebavedomé egá uvravených rečníkov, ktorí ozdobujú každý autorský seminár svojou neznisiteľnou hlasitosťou.”

Po skončení seminára sa Flannery vrátila do Milledgevillu, kde s výnimkou krátkych ciest do pár amerických miest a jedného výletu do Európy strávila zvyšok svojho krátkeho života. V roku 1951, teda keď mala 26 rokov jej diagnostikovali chorobu lupus, na ktorú zomrel aj jej otec. Choroba bola v rozvinutom štádiu, lekári jej dávali maximálne päť rokov života. Presťahovala sa teda spolu s matkou na farmu Andalusia, kde prežila ďalších 14 rokov. Matka so služobníctvom sa venovali chovu dobytka. Flannery chovala pávy. Mala ich viac než sto. Zomrela v roku 1964 ako 39-ročná.

.katolíčka, heretička

“V Amerike je stále ťažšie urobiť vieru uveriteľnou,“ napísala Flannery O’Connor v eseji Katolícky spisovateľ na protestantskom juhu. “Južanský autor má však z tohto hľadiska tú najväčšiu možnú výhodu. Žije uprostred Biblického pruhu.” Biblický pruh, čiže Bible Belt sa tiahne juhovýchodom USA od Karolíny, Georgie a severnej Floridy až po Oklahomu a Texas. Za svoje označenie vďačí vysoko nadpriemernému počtu praktizujúcich protestantov, ktorí – aspoň deklaratívne – považujú Bibliu za nespochybniteľnú autoritu vo svojich životoch. Hoci to v prevažne katolíckej krajine môže znieť neuveriteľne, katolíčka O’Connor bola v tomto prostredí považovaná za heretičku. Táto pozícia jej však vyhovovala.

Už od útleho detstva ju priťahoval zvláštny, netypický, ojedinelý či rovno heretický pohľad na svet. Hoci odmalička veľa čítala, neoslovovali ju detské knihy s uhladenými príbehmi a dojímavými happyendami. “Toto je najhoršie, čo som kedy čítala, hneď po Pinocchiovi,” poznamenala si malá Flannery do všeobecne obľúbenej dievčenskej knihy Georgina nachádza samú seba od Shirley Watkinsovej. Podobne si ju “získala” Alica v krajine zázrakov, ktorú považovala za “hroznú” knihu. Pred detskou romantikou a intelektuálnou fantastikou dávala prednosť gréckym mýtom a hororovo-groteskným poviedkam Edgara Allana Poea.

Už v prvom knižne publikovanom texte Flannery O’Connor – v románe Múdra krv z roku 1952 – ide o veci, ktoré zostanú v centre pozornosti jej celého literárneho diela, jej esejí, korešpondencie aj denníkov: viera, hriech a spasenie. Od toho, ako o týchto veciach písali jej protestantskí susedia (ale aj väčšina ich katolíckych bratov a sestier) sa však Flanneryne texty líšia prakticky vo všetkom. Jej “hrdinovia viery” sú väčšinou viac či menej vyšinutí “proroci” (sami seba takto často vnímajú), prostí vidiečania, ktorí biblický odkaz nie celkom pochopili, južanské matróny plné predsudkov voči “negrom” aj voči katolíkom, avšak s hlbokou osobnou vierou. Jej cit pre tragiku premiešanú s grotesknosťou ju vedie k tomu, že mnohé postavy jej románov a poviedok sú fyzicky alebo mentálne postihnuté, iné bojujú s temnými silam a občas sa dopúšťajú aj násilností. Flannery v týchto ľuďoch nenachádza hrabalovské “perličky na dne”. Nie sú to duchovní herkulovia v slabých telách. V jej svete dochádza k stretnutiu s Božou milosťou priamo v centre bizarností. A nie vždy to je stretnutie príjemné. V prípade pani Turpinovej (z poviedky Zjavenie), ktorá rovnakou mierou pohŕda “bielou chátrou” (teda nemajetnými, nevzdelanými belochmi) aj “negrami” (ak by jej však Ježiš dal na výber, či má byť negerkou, alebo bielou darebáčkou, vybrala by si radšej negerku. “A On by z nej spravil slušnú, čistú a dôstojnú černošskú ženu. Bola by to stále ona, len čierna.”) prichádza milosť v podobe hrubej knihy, ktorú do nej hádže mĺkva intelektuálka s uhrovitou pleťou. V dôsledku nezastaviteľného tárania pani Turnipovej sa totiž nemohla sústrediť na jej čítanie. Tento zážitok v nej inšpiruje eschatologické vízie, za aké by sa nehanbil ani Majster Eckhardt.

Heretickosť Flannery O’Connor spočívala v kombinácii jej starosvetského, takmer stredovekého prístupu k viere a moderného pocitu existenciálnej osamelosti. Nakoniec, medzi jej najobľúbenejších autorov patrili Tomáš Akvinský a Franz Kafka, Teilhard de Chardin a Edgar Allan Poe. “Som katolíčka zvláštne obdarovaná moderným vedomím, tou vecou, ktorú Jung popisuje ako nehistorickú, osamelú a zaťaženú pocitom viny,” píše svojej priateľke Elizabeth Hesterovej. “Mať tento dar vnútri Cirkvi znamená niesť bremeno, pre premýšľajúceho katolíka bremeno nevyhnutné.”

Flannery O’Connor začala písať na spomínanom autorskom seminári University of Iowa. Začala poviedkami, ktoré sa zo začiatku objavovali v literárnych časopisoch, neskôr vyšiel román Múdra krv, potom 31 poviedok v dvoch zbierkach (druhá z nich vyšla až po autorkinej smrti) a román A násilní ho uchvacujú. Okrem toho písala eseje, listy a viac než sto knižných recenzií pre katolícke diecézne noviny The Bulletin a The Southern Cross.

Flannery sa nikdy nevydala a mala povesť samotárky. Napriek tomu aj z farmy Andalusia udržiavala kontakty s viacerými literárnymi osobnosťami svojej doby, ako bol William Faulkner, Arthur Koestler alebo výborný, no na Slovensku stále neobjavený spisovateľ Walker Percy. O’Connor býva často označovaná za poprednú predstaviteľku Južanskej gotiky (okrem nej bývajú do tejto nedobrovoľnej literárnej skupiny zaraďovaní napríklad Tennessee Williams, Erskine Caldwell, Cormack McCarthy, ako aj spomínaní Faulkner a Percy). Flannery s takýmto označením nesúhlasila. Tvrdila totiž, že to, čo píše, nie je žiadna gotika, ale obyčajný realizmus. “Vždy, keď sa ma pýtajú, prečo majú južanskí spisovatelia taký sklon písať o bláznoch, odpovedám, že to je preto, lebo ich ešte dokážu rozoznať.”

.drahý Bože

Román A násilní ho uchvacujú, ktorý vyjde 20. marca v slovenskom preklade venovala Flannery O’Connor svojmu otcovi, ktorého snom bolo stať sa spisovateľom, no podľa Flannery “nemal čas, peniaze ani príležitosti, ktoré som mala ja. Pri mojom písaní ma v každom prípade obšťastňuje vedomie, že napĺňam to, čo chcel robiť on sám.”

Hrdinom románu je štrnásťročný chlapec Francis Marion Tarwater, ktorého jeho prastrýko Mason Tarwater uniesol z domu, aby z neho vychoval kresťana. Starý Mason bol presvedčený, že je prorokom. Bol si istý, že počuje hlas Boha, ktorý ho vedie a prikazuje mu, čo má robiť. Násilím sa snaží pokrstiť svojho synovca (Francisovho strýka) Raybera a jeho mentálne postihnutého syna menom Bishop (!), keď je donútený zo svojho domu na čistine uprostred lesa zájsť niečo vybaviť do mesta, na všetkých okolo chrlí “proroctvá”, či (častejšie) “kliatby”. Rayber je racionálny ateista, ktorý sa poctivo snaží prejavovať lásku svojmu postihnutému synovi. Po smrti starého Masona robí všetko pre to, aby svojho synovca Francisa vymanil spod vplyvu Masonovho “bláznovstva”.

Mason je evidentne blázon. No zároveň berie svoju vieru extrémne vážne, je ochotný za ňu zomrieť. Jeho chápanie kresťanstva je mimoriadne prosté, no on žije v úplnej zhode s tým, čomu porozumel. Rayber je slušný človek, ktorého však k bezsenným nociam doháňa hlboký pocit prázdnoty. Mladý Francis sa rozhoduje medzi jedným a druhým, medzi bláznivým Masonom a slušným Francisom, medzi hlbokou, hoci bláznivou, dôslednosťou a uhladeným, no prázdnym povrchom. A kde je v tom všetkom Flannery? Na koho je strane? Cíti s utrápeným Rayberom (s jeho neschopnosťou skutočne milovať postihnutého Bishopa, s jeho bezradnosťou voči nezvládateľnému Francisovi), nezakrýva pred nami Masonovo bláznosvstvo (k dosiahnutiu prorockého stavu mu často pomáha pálenka, svoj vlastný príbeh vždy poriadne prifarbuje, kresťanskú lásku najčastejšie prejavuje svätým hnevom).

Myslím, že je to jasné. Hoci ona sama bola väčšinu svojho krátkeho života nenápadnou, osamelou chovateľkou pávov, jej skutočným hrdinom je bláznivý Mason. Viera, ktorá drása, milosť, ktorá znepokojuje, nádej, ktorá kladie otázky, láska, ktorá zostáva nenaplnená. To bol svet Flannery O’Connor.

Po smrti spisovateľkinej matky v roku 1995 sa objavil modlitebný denník, ktorý si písala počas štúdií na univerzite v Iowe. Zahŕňa zhruba jeden rok (od polovice roku 1946 do polovice roku 1947), niekoľko prvých strán sa nezachovalo. Denník je dojímavým záznamom o hlbokej viere začínajúcej autorky. Väčšina modlitieb sa týka vzťahu s Bohom. “Drahý Bože, prosím Ťa pomôž mi dostať sa pod povrch vecí a zistiť, kde si,” zapísala si Flannery. “Bože, desím sa toho, že stratím vieru. Moja myseľ nie je silná. Ľahko podlieha intelektuálnym preludom.” Alebo: “Môj drahý Bože, aký sme my ľudia hlúpi, kým nám niečo nedáš. Ešte aj keď sa modlíme, si to Ty, ktorý sa modlíš v nás.”

V Denníku sú však aj modlitby špecificky “spisovateľské”: “Drahý Bože, dnešný večer nie je márny, pretože si mi dal príbeh. Nedovoľ mi, aby som sa cítila niečím iným než len nástrojom v Tvojich rukách – tak ako je písací stroj nástrojom v rukách mojich.” Prípadne: “Daj mi, prosím Ťa, nevyhnutnú milosť, Bože, a daj, prosím Ťa, aby som sa k nej nemusela dostávať tak ťažko ako to popisuje Kafka.”

V druhej polovici 20. storočia sa viacerí autori a autorky snažili písať o Bohu. Až na pár výnimiek (námatkovo: C.S. Lewis, Tolkien, Walker Percy, Czeslaw Milosz, Bohumil Reynek, Tomáš Halík či Magor Jirous) ide o pokusy, ktoré sa nechtiac stali dôkazmi toho, aké je to ťažké. Kresťanskí autori majú tendenciu tajomstvo viery čitateľom predžuť a ochutiť, kritici kresťanstva sa zväčša len ťažko vymotávajú z labyrintov cynizmu a irónie. Flannery O’Connor, tej osamelej, ťažkou chorobou sužovanej chovateľke pávov s odvahou nazrieť do hlbín a citom pre čiernu grotesku sa to podarilo lepšie než komukoľvek inému.

.bushwick, 2013

Na Central Avenue v Bushwicku, toho času najbohémskejšej časti New Yorku som metrom prišiel polhodinu pred dohodnutým stretnutím a tak som sa bezcieľne túlal po ulici. Zaujal ma mladý hippie, ktorý na chodníku predával knihy. Pozeral som si staré vydania Hemmingwaya a Fitzgeralda, Ginsberga a Kerouaca, Dylanove Kroniky, Austerovu Newyorskú trilógiu. Prísne kurátorovaný výber kníh, ktoré stále oslovujú “alernatívnejšiu” časť americkej mládeže. Skromné dielo Flannery O’Connor zaberalo – vo viacerých vydaniach – jeden celý malý stolík. Keďže moji priatelia stále neprichádzali a ja som nemal nič na čítanie, kúpil som si paperbackovú verziu románu The Violent Bear It Away, teda A násilní ho uchvacujú. “Weeell, Flannery,” povedal mi dlhovlasý pouličný kníhkupec, keď som mu podával desaťdolárovú bankovku. “Ain’t she great?”

Posadil som sa na okraj chodníka a začal som čítať: “Francis Marion Tarwater’s uncle had been dead for only half a day when the boy got too drunk to finish his grave...”

Písané pre .týždeň.

Juraj Kušnerik