Mladí ľudia a cirkev

Mladí ľudia a cirkev

25.6.2015

clanok%20kocurKeď sa dnes opýtate mladého človeka na jeho životné postoje, dostanete rôzne odpovede. Keď som pred rokmi „riešil“ prípravu jedného páru na kresťanské manželstvo, ostal som trochu zarazený. Mladý muž mi povedal, že mal predmanželský sex s inými ženami a že to bolo asi 50 (slovom päťdesiat) rôznych partneriek. Chvíľu som uvažoval ako zareagovať. Opýtal som sa, že čo by povedal na to, keby aj jeho nastávajúca mala pred manželstvom obdobný počet partnerov. Nastalo niekoľkominútové hlboké ticho. Keď som sa mladého muža opýtal, že nad čím premýšľa povedal: „Nad všetkým.“ Neviem ako toto manželské spolužitie vyzerá dnes. Či sú si títo partneri verní, či sa majú radi, či majú deti a koľko ich je.

Sex

Pri pohľade na to, čím žijú mladí ľudia nie je možné ani u veriacich zabudnúť na to, že sexualita je súčasťou osobnostnej výbavy každého človeka. Pohľad na matku a otca detí je tým najhlbším dôvodom vidieť a hľadať v sexualite najhlbší dôvod toho, prečo muži a ženy k sebe hľadajú cestu a prečo bez seba nevedia žiť. Psychológia muža a ženy sú tak komplementárne, že spojenie ich potenciálu dokáže priniesť do tohto sveta nový život. Obrazne aj psychologicky. Už to nie sú On a Ona ale Oni. V ich živote sa rodí nová kvalita vzťahu, spolužitia ako aj nazerania na svet okolo seba.

Ideály

Hľadajú, komu majú veriť. Ako ostať verní ideálom pravdy, dobra a spravodlivosti. Ako milovať aj vtedy, keď to je ťažké a možno aj nemožné. Ako s dôverou dávať život deťom a hľadať v tom druhom napriek hraniciam a sebectvu vždy nový dôvod na otvorené a nádejeplné diskusie. Veľakrát musí zaznieť: „Nie, takto to ďalej nejde!“. Len tak sa začína katarzia, otvárajú sa nové dvere, vydávajú sa na nové cesty a dobrodružstvá. Porážky a dezilúzie prekonajú len veľké ideály. Len ten, kto má na „sklade“ vždy o jeden ideálny projekt viac, ako je počet sklamaní nájde zmysel ísť ďalej. Niekedy je to však aj začiatok smutného konca.

Práca

Mladý človek potrebuje prácu? Pochopenie, že škola je hrou, ktorá sa mení na novú realitu ostane navždy spojená so šokmi a dilemami. Mladí sa nedostanú na vysnívanú školu, vysnívaná škola im neponúkne vysnívanú prácu. Vysnívaná práca neponúkne dostatočné naplnenie. Život je konkrétny a v ňom sa konkretizujú aj nejasné predstavy o budúcnosti, profesionálnom uplatnení a životnom úspechu.

Práca a povolanie? Boží plán? Poslanie byť učiteľom, lekárom, misionárom či kňazom? Tieto úvahy plné odhodlania, emocionálneho pozdvihnutia a jeho naplnenie či spľasnutie patria k životu. Každá práca je pokračovaním detskej hry, kedy veža z kociek konečne prestane padať a plastelinová palacinka sa zmení na palacinku ozajstnú. Mladý človek sníva o úspechu a naplnení. Práca, ktorú má rád je toho neoddeliteľnou súčasťou.

Budúcnosť

Budúce udalosti sú podobne ako tie minulé mimo našej sféry vplyvu. No práve budúcnosť dáva zmysel tomu, čo práve robíme. Lebo budúcnosť motivuje. Vzťahy, ideálne usporiadanie vzťahov v osobnom živote či spoločnosť, ktorá neotravuje a nezaťažuje našu každodennosť. Je spojená aj s nádejou. Ľudská tvár, ktorú mladý človek inštinktívne hľadá má rôzne podoby.

Otec, mama, súrodenci. Spolužiaci, kolegovia, partneri, partnerky. Životné lásky a sklamania. Len tak sa dá dozrieť. Nik nás neušetrí prvej lásky, sklamanej dôvery, objaveného tajomstva, ktoré sme nepotrebovali poznať. Sklamanie z rodičov, učiteľov, priateľov. Radosť z lásky, z priateľstva, z víťazstva v konflikte či pri prekonaní nedorozumenia. Toto sa nedá preskočiť. Kto si to chce ušetriť, nemyslí na budúcnosť.

Ježiš ako priateľ

Ježiš evanjelií prichádza vždy znovu. Je to ten, ktorý sa rozprával so Samaritánkou, so Zachejom, s Matúšom. Je to on, kto vyhľadal Nikodéma, poslal spraviť Judáša to, na čo sa chystal. Bol to on, ktorý sa opýtal Piláta prečo ho bije.

Cirkev má ľudskú tvár, keď si vie uvedomiť to, že stretávať ľudí znamená poznať ich životné príbehy a napriek tomu ich mať rád. Otvárať náruč hriešnikom, no ostávať miestom nekompromisnej čistoty. Korupcia a klientelizmus v Zachejovom či Matúšovom podaní neboli dôvodom na ich definitívne odmietnutie. Naopak: Ježiš navštevuje ich príbytky. Nerobí však kompromisy. Je to on, kto diktuje podmienky. Každý môže byť jeho priateľom. Musí však pristúpiť na jeho hru. Ježiš sa nenecháva korumpovať a nekorumpuje.

Ľudia sa rodia a zomierajú. V tomto intervale prežijú veľa vecí, za ktoré „môžu“, no prežijú aj veľa vecí, ktoré sa im „stanú“. Majú smolu keď sa im nevydaria vzťahy, nenájdu si prácu, neskončia školu a napriek tomu hľadajú šťastie. Veľmi chcú a preto robia chyby. Vrhnú všetky svoje sily do nadšeného úsilia, v ktorom zabudnú na to, že nemožno len „bezhlavo“ vložiť všetky sily do útoku. Vtedy dostávajú „góly“, ktoré rozhodujú ich životné zápasy.

Ježiš sedí a píše čosi do piesku. Nikoho neodsudzuje. Všetko je otvorené. V Duchu a v Pravde sa poklona napĺňa kdekoľvek a kedykoľvek. On je Pán času aj večnosti.

Cirkev s tvárou Ježiša

Cirkev pri stretnutiach s mladými nesmie podľahnúť trendom. Musí ich však predvídať, aby na ne vedela reagovať. Mladý človek žije dnes v spoločnosti, kde je dôležité mať úspech a presadiť sa. Pravidlá sú však nejasné. Neraz sa hrá aj otvorene proti pravidlám. Práve tam sa z tváre úradnej cirkvi má pozerať na mladého človeka trpezlivý Nazaretský tesár.

Ak sa cez listy o zákaze pristupovania k sviatostiam pre znovusobášených rozvedených, o tom, že iné cirkvi nie sú cirkvami, o tom, že viera sa vyznáva pri sčítaní ľudu zaškrtnutím správnej kolonky či o tom, ako za všetko zlé v našej spoločnosti môže liberálny západ prihovára k srdcu mladého človeka prísny zákonník či veľkňaz, vznikajú rozpaky. Budúcnosť sa stráca v príkazoch a zákazoch. Vznešené úvahy o povolaní a ideáloch sa stratia v cirkevnej legislatíve, ktorej bežný človek prestáva rozumieť.

Z mladého idealistu sa stáva dospelý pragmatický kresťan, ktorý pomaličky uznáva, že bude o pánu Bohu hovoriť svojim deťom, ale v kostole sa bude cítiť cudzo. No nič lepšie nemá. Kde tu komunita mladých nadšencov, ktorí pomôžu s „deťmi“ počas dospievania. Skauti, saleziáni, eRko a iní. Kde sú však dnes „niekdajší“ nadšenci a ich zverenci. Zrelý vek ich postavil k múru reality. Skončili sa „stretká“, na ideály niet času, kresťanská politika a biznis sú na nerozoznanie od tej „nekresťanskej“.

Práve vtedy, keď sa mladá žena a mladý muž stavia na vlastné nohy a neraz spadne, vidí cirkev plnú kompromisov, podrazov a zlyhaní, na ktoré oni nemajú právo. Mladí dospievajú ale cirkev sa ich duši už prihovoriť nevie. Slová sa strácajú v potrebe robiť biznis, politiku a nejako alebo čím lepšie prežiť. Tam ostáva v platnosti len zákon silnejšieho, evanjelium ostane až na dôchodok a pre istotu o ňom ešte kde-tu hovoria dospelí aj svojim deťom. Namosúrená tvár starej matky cirkvi neponúka so svojimi životnými akcentami nádej ani ideály.

Pastoračný program kde ostávajú hlavnými témami neprežité a nekompetentné slová o sexe, liberalizme či morálnom relativizme sú totiž veľmi relatívne ak najlepšími priateľmi vašich detí sú dvojičky, ktoré sa narodili po umelom oplodnení.

Už nehovoriac o tom, že súdne pojednávanie o tom, ako médiá informovali o nakladaní s cirkevnými prostriedkami jedného arcibiskupa, ktorému sa dobre žilo dokonca aj vtedy, keď iných deportovali do Osvienčimu, sa ešte neskončilo. Mea culpa z roku 2000 už bolo dávno prehlušené utajovaním pedofilných škandálov. A pápež a ani pán farár nie sú neomylní. Oni to však nevedia. Mladí ľudia neomylným neveria. A memorandá a výzvy k dialógu ostávajú nevypočuté, sú vysmievané či ostrakizované. Vraj sú to protivatikánske proticirkevné vzbury. Také sú dnes znamenia čias.

Miro Kocúr