Ľudské práva a kresťania

Ľudské práva a kresťania

25.6.2015

Prijatie národnej stratégie ľudských práva slovenskou vládou krátko po kontroverznom referende je trochu symbolické. Vedie nás to aj k uvažovaniu do akej miery sú kresťania v oblasti etickej a hodnotovej závislí od legislatívy štátnych inštitúcií. To, čomu veríme, máme predsa možnosť žiť a vyznávať. Môžeme o tom presviedčať verejnosť v médiách i na iných fórach. Pravidlá života ako sú formulované v Biblii a následná kresťanská reflexia týchto textov v dielach kresťanských spisovateľov sú neodmysliteľnou súčasťou ľudského uvažovania o živote, jeho zmysle aj praktickej podobe.

Kultúrna pestrosť a komunikácia rôznych kultúr nás stavia pred výzvy, ktoré sa učíme prijímať. Hľadáme na ne odpovede, lebo cítime, že ako ľudia musíme nájsť cesty pre naše spolužitie tu a teraz. Nie je možné riešiť rôznosť kultúrnych, národných či náboženských tradícií vzájomnou izoláciou či budovaním reálnych alebo čo i len mentálnych múrov.

Opis základnej jednoty a rovnosti celého ľudského rodu skôr ako bol formulovaný vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv v roku 1948 či v európskom dohovore o ľudských právach formulovanom a podpísanom v roku 1950 malo ľudstvo v rukách vyše dvetisíc rokov v biblických spisoch. Koncentráky a Gulagy 20. storočia, ktoré pošliapali ľudskú dôstojnosť, vytvorili v ľudskom spoločenstve silnú potrebu zadefinovať nanovo hodnotu ľudskej dôstojnosti a potreby ju aj účinne chrániť. Preto najskôr OSN a potom aj Rada Európy hľadali spôsob ako vytvoriť univerzálnu platformu, na ktorej sa ľudská dôstojnosť bude dať chrániť. Kde sa všetko, čo sa základnému porozumeniu fundamentálnej rovnosti všetkých ľudí bude priečiť, bude prísne hodnotiť a následne bude ľudské medzinárodné spoločenstvo hľadať cesty účinnej pomoci obetiam ako aj vyvodzovania zodpovednosti voči tým, čo tento civilizačný konsenzus nebudú chcieť rešpektovať.

Ukazuje sa, že civilizačný rytmus je v porovnaní s rytmom kresťanskej reflexie trochu inde. Kresťanské cirkvi reagujú na civilizačné výzvy s fázovým posunom, ktorý vzbudzuje rozpaky. Môžeme to vnímať dvojako: ako nevýhodu alebo ako zaujímavú príležitosť. Cirkvi dnes nemusia za každú cenu držať krok so štátnymi inštitúciami. Oddelenie cirkevnej a svetskej moci do značnej miery znížila v kresťanskej časti sveta počet a frekvenciu náboženských vojen či konfliktov. Boli to práve skorumpované kresťanské či cirkevné inštitúcie, ktoré stáli pri zrode rozsiahlych konfliktov či náboženských vojen, ktoré kresťanskí panovníci či dokonca pápeži viedli v mene tých najvyšších ideálov či dokonca v mene šírenia evanjelia.

Cirkevné spoločenstvá dnes tak nemajú priamu zodpovednosť za podobu legislatívy či jej uplatňovanie. Demokratický model hľadania riešení a odpovedí na výzvy dneška zveruje túto zodpovednosť príslušným orgánom, ktoré odrážajú úroveň spoločenskej diskusie ako aj úroveň pluralitnej demokracie. Kresťania ani po vládnom prijatí národnej stratégie ľudských práv nemusia opúšťať učenie svojich cirkví a nemusia sa cítiť povinní prijať to, čo sa im v stratégii javí ako neprimerané. Žiaden vládny dokument by nemal ohroziť našu vieru a jej praktizovanie. Zodpovednosť, ktorú máme ako jednotlivci či ako spoločenstvo veriacich ostáva na nás. Je to preto aj zaujímavá príležitosť ukázať príťažlivosť kresťanského spôsobu života aj formu dialógu so svetom.

Ak na druhej strane ľudsko-právne dokumenty a stratégie riešia agendu, o ktorých sa cirkvi hovoriť boja, je to možno príležitosť zamyslieť sa nad tým ako sa o nové výzvy máme aj ako kresťania zaujímať s otvoreným srdcom a mysľou. Zdá sa, že doterajšie odpovede na nové otázky nie sú dostatočné.

Miro Kocúr