Katedrála v púšti

Katedrála v púšti

15.7.2015

Ako sa dotknúť predmetu, ktorý nie je? Načo ho hľadať? Akým okom ho uvidieť? Báseň Zbiegneva Herberta myseľ čitateľa vedie skúsenou rukou, na dôverne známe miesto, miesto, ktoré ustavične hľadáme, o ktorom vieme, hoci sme ho nevideli a poznáme ho, hoci sme ho neskúmali. Vidíme ho vždy, keď hľadíme na predmet v čase. Cez to, čo práve je, vidíme, čo bolo pred a čo bude po; vidíme predmet v jeho celistvosti, v jeho vzniku i zániku, v zrode i v smrti. Tak je pre nás rozkvitnutá ruža, pukom i odkvitnutým semenom, zrelé ústa, na ktoré vtláčame bozk, sú ústami dieťaťa i ústami mŕtvej a to, na čo hľadíme, sa rozplýva vo svojom esenciálnom nebytí; pestrý gobelín sa rozpadá, premenlivá vidina sa rozplýva, aby odhalila to, čo naozaj je, (vždy bolo a vždy bude) lebo je mimo času a mimo predmetnosti – Najkrajší predmet, ktorého niet.

V tejto súvislosti si spomínam na celkom zanedbateľné a neužitočné udalosti.

Udalosť prvá: Noc na Sádku. Prázdny chátrajúci kostol v lese, takmer nedostupný, roky nepoužívaný; holé steny, zborený, vylúpený oltár. Priestor osvetlený sviecami, plný ľudí, ktorí sa tu vzali – len Boh vie odkiaľ, hlboké tóny violončela prerušované slovami básní. Sakrálny okamih na mieste, ktoré stratilo všetky znaky sakrality a práve v tom oprostení sa stalo sakrálnom samotným.

Udalosť druhá: Krížová cesta Deža Tótha vystavená v istú nedeľu v inom kostole. Dosky, z ktorých boli reliéfne výjavy vylomené, našiel Dežo kdesi na smetisku. Na prázdnych doskách zostali iba tajomné obrysy. Postavy, predmety i architektúra iluzívneho priestoru – všetko rušivé bolo odňaté, aby prázdnota po nich vyjavila skrytú plnosť. Postava Krista zmizla, aby sa zjavilo Jeho svetlo. Svetlo, v ktorom niet otvoru / všetko je otvorené / viditeľné zo všetkých strán / to značí že len-len postihnuteľné.

Zatiaľ čo píšem, izbou znie Spiegel in spiegel od Arva Pärta. Zrkadlo v zrkadle. Iný spôsob ako vypovedať o tom istom. Pärt spôsob, akým sa pokúša dať tónom zmysel, nazval tintinabuli. „Tintinabuli,“ píše Pärt, „je oblasť, kam občas zablúdim, keď hľadám odpovede na otázky – o mojom živote, mojej hudbe, mojej práci. V ťažkých dobách cítim veľmi presne, že nič okrem tohto hľadania nemá zmysel. Mnohé a mnohoraké ma len mätie, a tak musím hľadať jednotu. Čo je to, to jediné.“

Vlasy / všetkých jeho línií / sa spájajú / do jediného prúdu svetla. „ Moja hudba,“ píše Pärt, „vzniká vždy po dlhom mlčaní, mám na mysli ono „Nič“, z ktorého Boh stvoril svet. Preto ideálne nazerané, je mlčanie sväté. Keď s láskou pristúpime k mlčaniu, môže vzniknúť hudba.“

Zbigniew Herbert o svojom „predmete“ rozpráva krátky príbeh: Najprv predmet popisuje. S úľavou sa uisťuje o tom, čím jeho predmet nie je. Oceňuje jeho neužitočnosť, predmet jej totiž vďačí za svoju nepoškvrniteľnosť: /neutopil sa v ňom potkan/. A práve v tom, v čom „predmet“ priznáva svoju bezobsažnosť, spočíva jeho obsah. Preto, je otvorený, preto je svetlom, preto je večný.

/Označ miesto / kde stál predmet / ktorého niet/ čiernym štvorcom/ V druhej časti básnik označuje miesto, kde jeho predmet spočíva. Čierny štvorec je tu Malevičovým bielym štvorcom na bielom pozadí. Priestor smútku, nenaplnenej túžby – túžby po večnosti zastretej tvrdohlavým bytím predmetov. „Stvoril všetko krásne v svoj čas,“ píše Kohelet, „ i večnosť vložil do srdca človeka. No človek nevystihne dielo Boha.“ Nuž, a práve to nevystihnutie sa pre básnika stáva vystihnutím.

V tretej časti Herbert zaznamenáva nečakané javy. Prázdny priestor, ak je naň vložený predmet, ktorého niet, sa zapĺňa. Uragán. Metelica. Príboj: Búrlivý pohyb prvotného oceánu. To, čo bolo najprv označené iba pre seba, sa stáva znakom všetkého a zapĺňa sa všetkými podobami bytia. Tam, kde nič nie je, sa všetko začína. Situácia sa radikálne mení: V čiernom štvorci je všetko, mimo štvorca nie je nič. V prázdnom štvorci je všetka potencialita, mimo štvorca je iba doznievajúce vyčerpané bytie.

teraz máš /prázdny priestor /krajší ako predmet/ V štvrtej časti je predmet zabudnutý. Poslúžil a doslúžil. Bol iba oknom do priestoru, ktorý sme hľadali, iba ikonou, nie idolom. Priestor je tu, predmet, ktorého niet, sa stal nadbytočný. Priestor stačí, už nás nezaujíma predmet , zaujal nás predstvet. Tu sme sa predsa od začiatku chceli ocitnúť – pred svetom. V bielom raji v Malevičovom bielom štvorci, najprv v ňom a potom von na bielom pozadí.

V piatej časti sa básnik od pozorovaného obracia k pozorovateľovi. Dbaj na rady /vnútorného oka/. Akoby sa zháčil, akoby sa znepokojil, že čitateľa stráca, že čitateľ nevidí predmet, ktorý sa snaží čo najprecíznejšie popísať a tak možno ani nevie nájsť cestu do priestoru, ktorý predmetom označil. Nepodliehaj /šepotom hukotom mľaskotom/. Autor nás jemne upozorňuje na istý orgán, ktorý sme azda v zmätku dňa pozabudli používať. Dve oči vypúlené na povrchu lebky nepostačia, je ešte iné oko bez viečok, bez mihalníc. Netreba ho otvárať, je stále otvorené, hľadí zo stredu nášho vedomia. Vnútorné oko neoklameš. Odoláva násiliu predmetnosti. Odoláva jalovému zvádzaniu pominuteľných aktuálností, nevzrušuje ho novinový papier, prehliada epizódy na povrchu bytia, neočarí ho ten ukričaný seriál banalít. Predmety naň útočia z každej strany. Každý sa usiluje strhnúť šou na seba. Každý sa snaží odraziť na svojom prázdnom čele aspoň vzdialený odlesk večnosti. Každý sa usiluje zvíťaziť nad časom a aspoň na chvíľu sa stať modlou. Márne! Vnútorné oko sa modle nepokloní.

Napokon, na konci básne, básnik stavia chrám. Zo stoličky – chrám v púšti. Prázdna stolička z vnútorného oka, – hľa, subjekt a objekt nám na tomto mieste splývajú. Na stoličke obrúsok, myšlienka, príbeh vyznanie viery. Tu stojí, tvárou v tvár kolmici, na mieste, kde sa transcendentné s pominuteľným pretína v prvom uhle kríža. Banalita ako portál, ako chrámová brána k podstatnému, komické malichernosti času ako okná do večnosti.

V chráme sa básnik modlí:
prosím si podstatu stoličky
dno vnútorného oka
dúhovku nutnosti
zreničku smrti.

Kde je tá podstata stoličky, kde je dno vnútorného oka? Na akej sietnici sa skladá obraz, ktorý cez závoje fatamorgán dovidí až do skutočnosti? Na dne vnútorného oka je zrenička smrti. Iba tí, čo hľadia zo smrti, vidia. Podstatné veci nevidíme, keď na svet hľadíme okom života, podstatné uvidíme, keď sa naň pozrieme okom smrti.

Tu si nemôžem nespomenúť na list, ktorý zo svojej samoty, od brány smrti, nedávno do sveta odoslal Gabriel García Márquez. Napísal v ňom i toto: „Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal ku slnku, aby som objavoval nielen svoje telo, ale i svoju dušu. Keby som vedel, že dnes Ťa poslednýkrát uvidím v spánku, silne by som Ťa objal a modlil by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť Tvojim strážnym anjelom.“

Štúdium predmetu pod vedením Zbiegneva Herberta bolo pre mňa malou slávnosťou. Ticho okolo mňa i vo mne znova nadobudlo hĺbku. Zo všetkých ,ktoré som čítal, Herbertova báseň sa radí k tým niektorým, ktoré ma presviedčajú, že hlas poézie je opodstatnený. Je nezastupiteľný dokonca i dnes, uprostred tohto utáraného času, ktorý denne naše zmysly zvádza, aby svoju pozornosť vyplytvali na všetky tie zbytočné veci – predmety, ktoré sú.

Daniel Pastirčák, apríl 2003