Cudzinci a prišelci

Cudzinci a prišelci

26.6.2015

Ešte koncom deväťdesiatych rokov sa v Taliansku dostal na prvé stránky denníkov príbeh desiatok utečencov, ktorí sa napriek ich snahe preplávať zo severnej Afriky na európsky kontinent skončil tragicky. Talianska pohraničná stráž začala krúžiť okolo preplnenej lode a preplnená lodička ilegálnych migrantov sa na rozkolísanej hladine mora dostala do situácie, ktorá sa skončila tragicky. Niekoľko desiatok migrantov sa na európsky kontinent nedostalo. Našli svoju smrť v nočných vlnách Stredozemného mora. Niekoľko intelektuálov označilo vtedy tento čin talianskej námornej polície za diabolský čin. Vtedy ešte len kardinál Jozef Ratzinger patril medzi ústredných kritikov tohto barbarského počínania talianskej polície.

Stredomorské prístavné mestá sa neraz vyrovnávali s vlnami migrantov zo severnej Afriky, ktorí sa však dostávali do Talianska, Francúzska či Španielska aj na kvalitnejších plavidlách a dostali sa tam bezpečne. Usadili sa tam a ostali tam žiť. Prístavné mestá poznajú ich štvrte, zdroje obživy aj problémy. Zdrojom príjmu je často čierna práca a nelegálne príjmy. V tom lepšom prípade sa nejedná primárne o kriminálnu činnosť. Deti od školského veku žijú s vedomím toho, že ich cudzinci oberajú o budúcu prácu a možnosti príjmu. Nebolo to nikdy inak. Štatistika a pomery migrantov z jednotlivých krajín Afriky nikdy neboli presné. Ale asi sa to v poslednom období zmenilo. Španielsko, Taliansko aj Francúzsko sa však medzitým stali súčasťou širšieho hospodárskeho priestoru. V ňom sa okrem spoločného trhu musia členské krajiny zamýšľať aj nad tým, ako sa budeme deliť o zodpovednosť a bremená v rizikových situáciách. Keďže spoločenstvá a zmluvné vzťahy vystavujú skúškam predovšetkým krízy.

„Kresťanské“ Taliansko je blízke našej mentalite. Kresťania sa vyznávajú z toho, že sú voči cudzincom neprajní, agresívni. Nemajú ich radi. Štatistika to samozrejme nevie potvrdiť a tie početné prípady, kedy sa mi k tomu ľudia verejne, neverejne či diskrétne priznali nie sú reprezentatívne. No pozícia Talianska je predurčená k tomu, aby sa stalo nástupnou stanicou pre utečencov z Balkánu, Afriky či východnej Európy. Lodí, ktoré sa prevrátili na rozbúrenom mori však bolo viac a neraz k tomu napomohli aj manévre talianskych policajných člnov a následné nevyšetrenie prípadov obetí, ktoré často nemali ani identitu. A z nej plynúci nárok na ľudskú dôstojnosť. Preto je v Taliansku aj veľa kresťanských či ľavicových združení, ktorí utečencom a prisťahovalcom všemožne pomáha s integráciou a so životom v novom domove.

Európsky kontinent dnes zdobí práve to komunikované presvedčenie, že ľudská dôstojnosť a ľudské práva patria k základnej výbave a povinnému minimu, o ktoré sa fungujúce demokracie musia snažiť. Otupenie vnímavosti pri deportáciách veľkých skupín obyvateľstva počas Druhej svetovej vojny sa začalo práve niečím podobným. Európske elity sa zmierili s legitímnosťou šialenej teórie nadradenosti jednej rasy a neodmietli ju hneď v zárodku. Nikto nie je viac len preto, že sa narodil západne od Ukrajiny, má inú farbu pleti, tú správnu konfesiu či sexuálnu orientáciu.

Keď sa biblická reflexia zaoberá statusom cudzinca a prišelca, odkazuje biblický Boží ľud na spomienku na vlastnú situáciu utláčaného a zotročeného národa v egyptskom útlaku. Každý človek, ktorý sa díva aj za horizont vlastného života, je totiž v tomto čase a priestore cudzincom a prišelcom. V tomto svete sa musíme preto solidarizovať s tými, ktorí majú ešte menší pocit domova ako my sami. Tento svet nie je našou konečnou stanicou. Sme na ceste do spoločenstva univerzálnejších rozmerov. Preto je status cudzincov a prišelcov aj našim statusom. Minimálne preto aby sme neotupeli. Aby sme neprestali byť vnímaví na povinnosť otvoriť dvere. Ak to nedokážu zvládnuť naši politickí reprezentanti, ktorí sa pri iných príležitostiach odvolávajú na cyrilo-metodskú tradíciu, tak by sme mali spozornieť. Cyril a Metod boli tiež len prišelcami. Ja viem, to bolo iné.

Miro Kocúr