Boh je väčší ako naše srdce

Boh je väčší ako naše srdce

18.6.2015

11. meditácia nad Jánovou epištolou

Deti, nemilujme slovom ani rečou, ale skutkom, opravdivo. Podľa toho spoznáme, že sme z pravdy a upokojíme si pred ním srdce; lebo ak nás srdce obviňuje, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko. Milovaní, ak nás srdce neobviňuje, máme istotu v Bohu a o čokoľvek prosíme, dostaneme od neho, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa mu páči. A to je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali sa navzájom, ako nám prikázal. Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že zostáva v nás, poznávame prostredníctvom Ducha, ktorého nám dal (1Jn 3:18-24).

Potom im dám jedno srdce a nového ducha vložím do ich vnútra. Odstránim kamenné srdce z ich tela a vložím im srdca z mäsa, aby chodili podľa mojich ustanovení, aby zachovávali moje nariadenia a plnili ich. Oni budú mojím ľudom a ja budem ich Bohom (Ez 11:19-20).

I.

Sme z pravdy? Aj túto otázku si môžeme položiť pri premýšľaní nad slovami Apoštola Jána. Ján nás vo svojom liste vyzýva, aby sme nemilovali slovom ani rečou, ale skutkom, opravdivo. Až skutky lásky majú dosvedčiť pravosť a pravdivosť našej viery. Ale je to naozaj tak? Pozorujeme to okolo seba? Mnohí z nás by mohli rozprávať dlhé príbehy o závisti najrôznejších pomáhačov. O zatrpknutosti zbožných duší, ktoré netrpia preto, že ich do údolia tieňov zaviedli životné okolnosti, ale preto, lebo si v ňom dobrovoľne postavili stan. Občas sa staneme svedkami čudného obchodu: navonok dobrotivý človek nám jednou rukou ponúka krásny dar. Naťahuje však aj druhú ruku. A tá akoby bola dvakrát väčšia. Trasie sa v nedočkavosti. Prečo to robí? Čaká, kým mu do nej nevložíme mince našej vďačnosti. A my zrazu zisťujeme, že jeho láskavý úsmev je v skutočnosti strnulou grimasou. Toto má byť tá kresťanská láska? Takéto je skutočné srdce kresťana?

Poďme sa spolu pokúsiť hľadať tajomstvo srdca. Myslím si, že iba tak môžeme pochopiť túto čudnú arytmiu predstieranej lásky.

Čo je to teda srdce? Kto pozná, čo je v ňom? Veď ani my sami nevieme, odkiaľ sa berú túžby, ktoré poháňajú naše kroky v dychtivom očakávaní naplnenia.

Slovo srdce sa v hebrejčine označuje pojmom leb alebo lebab. V židovskej kultúre tento výraz znamená „jadro vecí“. Židovskému mysleniu bolo cudzie uvažovanie nad štruktúrou ľudskej osobnosti, opisovanie človeka pomocou abstraktných pojmov a kategórií – ako napríklad vedomie, vôľa, myslenie, pamäť, cit. Keď sa začítame do biblických textov, spoznávame iný svet: svet veľkých ideí, svet živých uchvacujúcich slov. Myšlienky ešte nie sú oddelené od citov. Od poslucháča sa očakáva, že tieto idey uchopí intuitívne, zvnútra, že reč, ktorú počúva, bude súčasne aj prežívať, doslova pociťovať vlastným telom. A ako človek pociťuje svoje srdce? Ako pulzujúci život v strede svojej bytosti. Srdce je životným centrom, kormidlom nášho života. Je to základ osobnosti a charakteru. V ňom sa stretáva cit, vôľa a intuitívne myslenie. Srdce je sídlom ľudských túžob a súčasne aj rozlišovacím hlasom svedomia.

Centralita srdca v ľudskom prežívaní je zjavná aj z bežnej reči. O človeku, ktorý dokáže veľmi milovať a veľa odpustiť, hovoríme, že má „veľké srdce“. Radostný človek je „srdečný“. Človek, ktorý dokáže pravdivo vyjadriť, čo cíti a aké má úmysly, je „úprimného srdca“. Ten, kto odhodlane čelí bolesti, má „silné srdce“. Hrdina má „statočné srdce“. Keď sa zbavíme starostí, odchádzame s „ľahkým srdcom“. Ak nás odmietne alebo opustí milovaný partner, zanechá v nás „zlomené srdce“. Keď nás niekto zraňuje nenávistnými alebo posmešnými poznámkami, má „jed v srdci“. Neľútostný človek je človek „kamenného srdca“, „tvrdého srdca“. Citovo neprístupný, odmietavý človek má „chladné srdce“. Ak sa na niekoho hneváme alebo sa s niečím nevieme zmieriť, máme „ťažké srdce“. Ten, kto nám vyhovie v núdzi alebo nás nezištne obdaruje, má „zlaté srdce“.

Nazreli sme spolu do viacerých vitrín v múzeu ľudských citov. Na prvý pohľad je všetko jasné. Výklad by pochopil aj školák. Srdce je orgánom lásky. Ak sa neuberáme cestou lásky, naše srdce oťažieva, malátnie, ochabuje. V skutku zrady dokonca očernie. Zdalo by sa teda, že stačí iba milovať a naše srdce hneď naplní zlatá žiara lásky. Lenže je to naozaj tak? Či sa právom na lásku často neospravedlňujú tí, ktorí opúšťajú svoju rodinu za iným partnerom? Nenazýva matka, ktorá kvôli pocitu citovej vyprahnutosti dusí svoje deti prehnanou starostlivosťou vlastné úsilie práve materinskou láskou? A čo násilník, ktorý sa vyhráža samovraždou alebo vraždou a dožaduje sa v mene lásky obnovenia deštruktívneho vzťahu? Vlastenec, ktorý z lásky k vlasti zmrzačí cudzinca? Duchovný, ktorý v mene lásky k Bohu nenávidí život?

Čo je s naším srdcom v neporiadku? Prečo tak zúfalo nevieme milovať? Príčinou je často sebaklam, lož o tom, kým skutočne sme. Zakrývanie našej vlastnej bytostnej chudoby. Snažíme sa byť zdrojom lásky, ktorú v skutočnosti nemáme. A naše srdce to dobre vie. Je nepokojné, lebo poznalo, že nie je doma, že sa ho snažíme oklamať. Cíti, že nenašlo svoj domov v pravde o svojom určení. Ale čo je pravda o našom srdci? Čo je jeho pravým určením? Láska. Avšak nie ľudská láska, ktorá si často oblieka pestré šaty, aby zamaskovala svoju pravú podobu: nahotu závislosti. Mám na mysli lásku, ktorá sa rada a ochotne zrieka seba samej v prospech druhého. V prospech rastu. Lásku, ktorá nemôže byť z tohto sveta, lebo niekedy sa zdá, že tento svet pozná iba hlas krvi: volanie vášne a volanie pomsty.

Srdce je Boh v nás. Tam, v našom strede, sa skrýva obraz Jeho tváre. A nič iné ako dych božej lásky ho nemôže naplno oživiť. Srdce potrebuje Ducha, ktorý ho presahuje, aby našlo pokoj. Až potom môže slobodne vzlietnuť.

1Srdce, ktoré nemá božiu lásku sa snaží zúfalo zaplniť svoju prázdnotu. Celou svojou obrovskou energiou sa túži pripútať k niečomu, o čom dúfa, že sa to pre neho stane zdrojom života. Môže to byť partner. Deti. Kariéra. Vzrušenie. Peniaze. Sláva. Srdce uvalí na svoj objekt večnú túžbu. Nárokuje si bezodkladné splatenie svojej pohľadávky na večnosť. Srdce je totiž most. Most lásky vypínajúci sa medzi časom a večnosťou. Na jednom konci stojíme my. Na druhom na nás čaká Boh. Ak svoj most odmietame postaviť ponad rieku života až k nemu, stane sa z neho hrozivý trón. Trón, na ktorom sa usadí nenásytný kráľ. Naše ego.

Egocentrizmus je nesprávna odpoveď na pociťovanú chudobu. Z čoho sa rodí? Kde vzniká? Egocentrizmus pochádza z pýchy a pýcha z pocitu nedostatočnosti. Je to veľký paradox: zárodky egocentrizmu sa v mojej duši neobjavujú vtedy, keď hľadím do svojho vnútra, ale vtedy, keď sa dívam von, mimo svoje bytie. Vonku, vo svete hľadám odpoveď na otázku, kto som. Snažím sa definovať pomocou svojho okolia. A práve porovnávaním sa s druhými, s ich darmi, začína vo mne klíčiť temný pocit nedostatočnosti. Ako na neho reagujem? Pýchou. Usilujem sa sám seba nejako pred svetom obhájiť. Nafúknem svoje ego do gigantických rozmerov. Stávam sa posadnutým mocou. Chcem železnou vôľou vnútiť svetu, svoj vlastný obraz, prinútiť druhých, aby ho uznali. Aby sa mu klaňali. Tak chcem aj nasilu ustanoviť svoj chýbajúci stred. Veď keď sa budú tváre druhých stáčať na mňa – a je jedno či v obdive, strachu alebo žiadostivosti – až vtedy aspoň na chvíľu prežívam, že som v strede. Až vtedy cítim, že som objektom myšlienok a citov druhých ľudí. Že som priesečníkom ich pohľadov.

Najpopulárnejšou drogou všetkých čias je opojné víno egocentrizmu. Dáva človeku domnelý stred a spolu s ním aj ilúziu, že ho vytvoril vlastnou vôľou. Nutne sa však končí v prázdnote a samote. V konečnom dôsledku je to totiž zrada vlastného srdca. Nedáme mu to, čo najviac potrebuje: Lásku. Práve tam, kde naplno zakúšam, ako chutí Boh, môžem ho aj najbytostnejšie zaprieť. Sám sa vyhlásim za svojho stvoriteľa. Už si nevšimnem, že som sa práve uvrhol do väzenia a prehltol som kľúč. Že som sa uzavrel do klietky svojich obmedzených predstáv o šťastí.

2Láska sa na rozdiel od egocentrizmu rodí vo vnútri. V našom životnom strede, v srdci, v jeho rozpoznanej a prijatej chudobe. Láska sa začína tam, kde prázdny košík svojho srdca otváram v pokornej prosbe o naplnenie. Pohyb lásky je teda presne opačný. Je to pohyb zvnútra von. Zo srdca k Bohu. Ak sa zameriam na vlastné srdce a počúvam jeho tichý hlas, začne mi postupne ukazovať cestu k večnému prameňu. A až vtedy, keď sa napijem z tohto prameňa, živá voda Ducha si sama vyžiada, aby cezo mňa mohla prúdiť ďalej. Do sveta.

Vykúpenie z egocentrizmu však nemá podobu kresťanskej „hurá-lásky“. Kŕčovitým úsilím pomáhať druhým aj proti ich vôli. Je to totiž stále tá istá pesnička – snaha definovať seba samého zvonka, zo svojho okolia. Veď ak budem druhým pomáhať, budú ma milovať. Všetci to asi poznáme. Každý z nás bol aspoň na chvíľu na svojej duchovnej ceste „rýchlokvaseným malým spasiteľom“.

Keď nás Apoštol Ján nabádal, aby sme milovali bratov, isto nemal na mysli takúto karikatúru lásky. Plodom skutočnej, pravej lásky je totiž podľa neho pokojné srdce. Praktická láska, láska, ktorú uskutočnili naše ruky, je u neho dosvedčením pravdivosti lásky, ktorú predtým vyznali naše ústa. A tak sa skutok stáva svedectvom o pravde, lebo až v čine sa vyjaví srdce človeka, jeho skutočné úmysly. Môžeme teda povedať, že autentické skutky lásky sa rodia z harmónie srdca a činu.

Ale skutočne milovať bolí. Strach zo zranenia, z pokorenia, je väčší ako túžba riskovať svoje vnútro a odovzdať sa životu. Láska totiž hľadá svoju vlastnú smrť. Svoje popretie, lebo len v ňom môže povstať ku skutočnému životu. Potrebuje samotu a prázdnotu. Potrebuje sa vzdialiť, aby sa mohla tešiť z priblíženia. Láska predpokladá túžbu a túžba je dieťaťom samoty. Boh touto samotou trpí tiež. V dare slobody sa vzdal nášho vlastníctva. Vzdal sa nás, aby sa nás pokúsil v slobode získať.

Čo však zostáva Bohu, keď ho totálne ignorujeme a chceme si utvárať život podľa vlastných predstáv? Ako nám Boh ukáže náš stred, keď sa opájame svojou mocou, svojimi úspechmi, svojou domnelou schopnosťou milovať? Často to urobí tak, že počká, kým sa naše krehké sny o šťastí nerozbijú. Je to práve neznesiteľný kŕč doráňaného srdca, ktorý nás prinúti, aby sme stiahli pozornosť späť do svojho stredu. Kým sa naše kamenné srdce nerozpadne na prach, nevyrastie v nás srdce nové, mäkké, plné skutočného života (Ez 11:19-20). Až ten, kto do hĺbky spoznal vlastnú neschopnosť milovať, je schopný skutočnej lásky. Aj preto Žalmista hovorí: Skrúšený duch, to je obeta Bohu; skrúšeným a zdrveným srdcom nepohŕdaš, Bože (Ž 51:19).

Presne toto bola moja skúsenosť s depresiou. Jedného dňa som si uvedomil, že za pocitom bezstarostnosti, v ktorom som sa vyhrieval, sa skrýva iný pocit. Studený a temný. Naliehavo a vytrvalo klopal na bránu môjho vedomia. Bolesť uprostred srdca. Začalo to ako pálenie na hrudi, ktoré stále silnelo. Nedalo sa mu uniknúť. Po niekoľkých týždňoch sa mi už zdalo, že ma krájajú zaživa. Že tou bolesťou je prebodnuté celé moje bytie. Pamätám sa však na moment, kedy nastala zmena perspektívy. Uvedomil som si, že som ešte samého seba nikdy tak hlboko necítil. Ani som netušil, kam až siaha moja duša. Sedel som na posteli, díval som sa von oknom na nočnú oblohu a vtedy ma prekvapila moja vlastná myšlienka. Bola to vďačnosť. Ďakoval som Bohu, že som mohol zostúpiť do tejto rokliny. Pochopil som, že tá hĺbka je život vo mne. Dnes, vždy keď sa vo mne otvára zvláštna hlbina a ja uprostred seba cítim radosť, ktorá nepochopiteľne presahuje horizont môjho života, viem, že táto radosť je ovocím bolesti. Studňu, z ktorej vyviera duch, vyhĺbilo utrpenie.

3Apoštol Ján nás uisťuje, že ak nás srdce obviňuje, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko (1Jn 3:20). Čo to znamená? Keď stojíme pokorení a čelíme márnosti vlastnej snahy, prázdnoty vlastného úsilia, zaslepenosti vlastnej túžby, stratení v temnote nevedomia, možno sme Bohu oveľa bližšie ako vtedy, keď sa tešíme zo zbytkov duchovného svetla, ktorá nám ešte ostali v duši ako posledné jablká na konároch jablone. Nemusíme si zúfať kvôli hriechu. Boh totiž pozná našu túžbu milovať. Ak je Boh väčší ako naše srdce, je to úžasná správa. Znamená to totiž, že nie sme zatratení svojím vlastným srdcom. Koľkí ľudia môžu o sebe povedať, že majú takúto vieru? Koľko ľudí vo vnútri preklialo samých seba a vymerali si doživotný trest pohŕdania sebou samými, týrania vlastnej duše za nejaký neodpustiteľný čin?

Tam, kde je hriech, je vždy aj milosť. Inak by bolo zlo väčšie ako Boh. O tom, našťastie, naše srdce nesvedčí. Odpustenie je reálne a môžeme ho v sebe zakúsiť. Boh je teda nielen väčší ako naše srdce, ale je aj väčší ako náš hriech. Jeho milosť presahuje našu vinu. Aj keď je srdce raz advokát a inokedy prokurátor, nikdy nie je sudcom. Sudcom je Láska. A my preto nemusíme byť definovaní chudobou vlastného srdca. Nie sme svojím vlastným stvrdnutým srdcom. Nie sme svojím raneným srdcom. Láska je väčšia ako naše malé ľudské srdce. Práve toto poznanie sa volá viera. A tak si síce môžem zraniť srdce, ale nemôžem stratiť Božiu lásku inak ako z vlastnej vôle, lebo Božia láska je vo všetkom.

II.

Poďme sa spoločne pozrieť na druhú veľkú tému v úryvku z listu Apoštola Jána: splnené prosby. Odznela v ňom veta, ktorá mi pripadá ako výsmech zdravého rozumu: Milovaní, ak nás srdce neobviňuje, máme istotu v Bohu a o čokoľvek prosíme, dostaneme od neho, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa mu páči (1Jn 3:22). Nielen, že to znie ako obchod: Ja budem dobrý, Bože, a ty mi na oplátku splníš to, čo chcem. Ale je to tiež v úplnom rozpore s ľudskou skúsenosťou. Koľko našich modlitieb zostalo nevypočutých? Ako tomu máme rozumieť? Klasická námietka, že sa nám niečo nesplnilo určite preto, lebo sme v hriechu, mi pripadá trochu cynická. Kto by sa potom vôbec modlil a kde by vzal odvahu predkladať Bohu svoje prosby?

Mám modlitby, ktoré sa splnili hneď. Sprevádzal ich pocit, že je to hračka a Pána Boha to nebude stáť žiadnu veľkú námahu: „Pane Bože, pomôž mi sústrediť sa.“ „Utíš môj nepokoj.“ Skeptický hlas vo mne však namieta, že som si ich pokojne mohol splniť aj sám, vlastným úsilím: jednoduchým nasmerovaním svojej vôle s prianím zmeniť vlastné pocity.

Potom existujú modlitby, pri ktorých sú v hre aj vonkajšie okolnosti. Splnili sa až po dlhšom čakaní, ktoré mi niekedy pripadalo nekonečné. Napríklad keď som túžil nájsť východisko z neriešiteľnej situácie. Vtedy sa mi zdalo, že ma Pán Boh chce v mojej situácii dobre vydusiť. Lenže tiež by som sa mohol opýtať: čo ak bolo ono vytúžené konečné vykúpenie výsledkom mojej prípravy, úplného pochopenia problému alebo obyčajného šťastia, zmeny okolností?

Náboženský intelektuál by mi možno povedal, že Boh síce splní všetky moje túžby, ale iným spôsobom, než dúfam a v inom čase, než si predstavujem. Rodič tiež nesplní dieťaťu všetky jeho prosby. Dieťaťu to pripadá ako čisté týranie. Ťažko si predstaviť väčší dôkaz nenávisti ako odmietnutie sladkosti alebo hračky. Dieťa však nevie, že jedného dňa, keď vyrastie, už nebude podliehať týmto zákonníckym obmedzeniam. Bude slobodné a bude si môcť splniť svoje túžby. Pravdaže, pôžitky a hračky medzitým získajú trochu inú podobu. To sa mi zdá byť celkom elegantné. V podaní náboženských intelektuálov je Pán Boh naozaj veľký figliar. Získala by si však takáto božská komédia moju plnú dôveru?

Myslím si, že táto veta Apoštola Jána vyjadruje tajomstvo, ktorého obrysy sa začnú pred nami zjavovať až v temných hlbinách nášho vlastného srdca. Tam sa rodí hlas, ktorý skutočne vie, o čo prosí a ostro rozlišuje medzi tým, čo chce naše zmätené ego a tým, čo potrebuje ono samo. Asi len v tejto viere mohol svätý Augustín povedať svoju šokujúcu vetu: „Miluj a rob si, čo chceš.“ Veď srdce netúži nič vlastniť. Srdce chce iba byť. A skutočne žije len v milovaní.

Keď sa ponorím do modlitby, niekedy cítim, že veci, za ktoré sa modlím, v žiadnom prípade nemôžu byť z mojej vlastnej hlavy. Ako je možné, že cítim, čo práve teraz potrebuje môj kamarát, ktorého oslovujem v duchu vo svojom vnútri, hoci som ho nevidel a nemôžem vedieť, čo ho trápi? Ako je možné, že v mojom srdci sa rodí jeho momentálny životný pocit, ktorý zjavne nie je môj? Ako je možné, že sa vnútri modlím za to, aby som bol sám k sebe pravdivý, keď je to také pokorujúce a v zjavnom rozpore so sladkou túžbou namýšľať si o sebe príjemné malé klamstvá? Existuje ešte jedna modlitba, o ktorej si myslím, že bude vypočutá vždy a všade: „Pane Bože, ukáž mi môj hriech.“ Bez tejto modlitby by sme asi boli stratení.

Boh nám možno naozaj dá všetko o čo prosíme – ak ho o to prosíme v súlade s vôľou Lásky a ak tie prosby vyslovuje náš najhlbší vnútorný hlas. Ale i tak nás viera občas dovedie k tmavej priepasti bolesti, nad ktorou sa ako ozveny vznášajú hlboké, úprimné a nevypočuté modlitby. Myslím si, že väčšina z nich sú modlitby za uzdravenie. Nemám inú odpoveď na túto skúsenosť ako špekuláciu, že Boh ich vypočuť nemôže. Občas si vo svojich smiešnych obhajobách vlastného náboženstva namýšľam, že v stave našej vzdialenosti od Boha je to zrejme mimo jeho moc. Hlboko verím tomu, že prírodné zlo, ku ktorému rátam aj choroby, nemá nič spoločné s Božou vôľou. Že Boh nemôže ľubovoľne zasahovať do gramatiky reality a s ľahkosťou kúzelníka odpratávať z našej cesty každú prekážku. Nemôže zamedzovať každému nebezpečenstvu, odstraňovať každý konárik spod našej topánky. Avšak vždy, keď si tieto vety v duchu hovorím, pripadám si smiešny. Mám pocit, že urážam každého človeka, ktorý je zajatý v agónii bolesti. Bolesti, ktorú si nespôsobil vlastnou vinou. Absurdnej bolesti, ktorá pred ním vyrástla ako hrubý múr. Múr medzi ním a životom. Možno je táto nemožnosť prekonať utrpenie tieňom kríža, ktorý musíme trpezlivo niesť, ak má byť naša viera naozaj vierou, vierou srdca napriek všetkej tme a nie vierou ako povrchnou vďačnosťou za to, že Pán Boh je automatom na splnené želania. Raz možno budú všetky modlitby vypočuté. Bude to však zrejme na konci dejín.

Apoštol Ján nás posmeľuje, aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali sa navzájom, ako nám prikázal (1Jn 3:23). Je to odvážna výzva. Máme veriť vo vtelenú lásku a sami sa stávať telom tejto kozmickej lásky. Čo znamená veriť v meno Syna Ježiša Krista? Domnievam sa, že ide o vieru v jeho slovo, v to, čo nám povedal, keď kráčal po tejto zemi. Ak veríme tomuto slovu, veríme aj Otcovým ústam, ktoré ho vyslovili.

Milovať jeden druhého je väčšia výzva, ako si myslíme. Celkom iste to nie je lacný sentimentálny pocit bratstva. Napríklad občasné priateľské potľapkanie po pleci sprevádzané spoločenským úsmevom. Ťažko si predstaviť cit, ktorý by bol viac nestály – trvá len do chvíle, kým nás niekto nenahnevá alebo nesklame naše očakávania. Možno že bratská láska znamená pozorne rozoznávať a trpezlivo a odovzdane podporovať v sebe navzájom život, ktorý nám bol darovaný. Veď čo iné je láska, ak nie aktívny záujem o rast života? To, že sa nám to darí, spoznáme podľa Apoštola Jána prostredníctvom Ducha (1Jn 3:24). Nevieme, kto je Duch, ale vieme, kedy tu je. Keď do nášho srdca vstupuje sloboda, radosť a mier. Pokoj bude dielom spravodlivosti a jej výsledkom bude pohoda i bezpečnosť naveky, sľubuje Prorok Izaiáš (Iz 32:17)

„Pánovo srdce je zdrojom života,“ píše karmelitán Wilfred Stinissen. „Podobá sa hlbokej studni, ku ktorej prišla Samaritánka načerpať vodu, studni, z ktorej plynie živá voda a tá nechce nič iné, než sa stať počiatkom večného života. Vo svojom prvom liste svätý Ján píše, že ‚Boh je láska‘. Dalo by sa povedať, že Boh je srdce. Tep jeho srdca je prvotným impulzom, ktorý sa šíri a plynie ďalej, najskôr na Syna, potom na všetkých, ktorí v neho uverili, a nakoniec na celé stvorenie, veď všetko bolo stvorené z lásky. Žiť podľa Otcovej vôle znamená žiť v poslušnosti srdca, ktoré je samé zladené zo srdcom Otcovým. ‚Boh je srdce vesmíru‘, vyhlasuje sv. Klement Alexandrijský. Každý, kto žije v Božom srdci, žije totiž v Bohu a Boh je srdcom sveta.“

Boh-Otec je srdcom vesmíru, prahlbina bytia. A Kristus, Logos, je kozmická osoba, v ktorej toto srdce bije, a ktoré mu dáva život. V každom, kto verí v Krista, sa odráža sláva jeho kozmickej osoby. Každý z nás je bunkou v tele Kozmického Krista.

Pravda o človeku je naozaj paradoxná: sme životom, ktorý sa chveje medzi tmou a svetlom. Medzi strachom a túžbou. Medzi hriechom všednosti a smiechom večnosti. Naše srdce hľadá svoj konečný tvar: bude to kameň alebo neha?

Alexander Plencner

Áno, viem, že to nie je nič iné, iba tvoja láska,
ó, milovaný môjho srdca – toto zlaté svetlo
tancujúce na listoch, tieto záhaľčivé oblaky
plávajúce oblohou, tento vejúci vánok,
zanechávajúci svoj chlad na mojom čele.
Ranné svetlo zaplavilo moje oči – to je tvoje
posolstvo môjmu srdcu. Tvoja tvár sa
skláňa z výšin, tvoje oči hľadia nadol
do mojich očí a moje srdce sa dotklo
tvojich nôh.
Rabindranáth Thákur

4