Ako hovoriť dnes o Bohu?

Ako hovoriť dnes o Bohu?

25.6.2015
Dekalóg je v tomto smere striktný: o Najvyššom sa nesmie hovoriť zbytočne. Nadmerné používanie jeho mena je prejavom, ktorý je v protiklade s explicitnými nariadeniami židovského pravidla pre život – samotnej Tóry. Zákona, ktorý Tesár z Nazaretu neprišiel zrušiť ale nanovo interpretovať v duchu modernej tzv. „hands on“ metodológie.

Ježiš neteoretizuje a nebojí sa dotýkať ani obrazne ani doslovne háklivých tém ani rituálne znečistených jednotlivcov, ktorí boli zdrojom rituálneho znečistenia. Jeho reputáciu to rozhodne nezvýšilo. Stretnutia s mýtnikmi, verejnými hriešnikmi či odvážna a otvorená kritika náboženského formalizmu náboženskej aristokracie združenej okolo jeruzalemského chrámu či synagóg po celej jeho vtedajšej krajine sa stali otvorenou a artikulovanou príčinou jeho odsúdenia pred veľradou.

Toto rozhodnutie náboženskej autority bolo z hľadiska vtedy platného právneho poriadku interpretované svetskej autorite rímskeho miestodržiteľa tak, aby sa ho zbavili. Ježiš bol predstavený so svojimi ambíciami byť židovským kráľom ako priama konkurencia rímskeho cisára. Dav náboženských horlivcov sa dávno rozhodol. Podľahol manipulácii svojich lídrov a neomylne kričal: „Ukrižuj ho.“

Stretnutia so Samaritánkou, ženou pochybnej povesti, Zachejom, uzdravovanie v sobotu, uzdravenie malomocných, kritika pomerov v jeruzalemskom chráme. Cynické a posmešné označovanie farizejov ako náboženskej elity za obielené hroby či zákonníkov za hadie plemeno aj prevracanie stolov predavačov „náboženského“ tovaru v chráme sú len epizodickým vymenovaním a popisom Ježišovej zrozumiteľnej interpretácie vysmievajúcej sa pokrytectvu a formalizmu veriacich všetkých dôb.

Logicky však vnímal aj obavy svojich učeníkov, ktorí videli potenciál ovládnuť a politicky zvrátiť vývoj. Ježiš hovorí o spoločenstve svojich verných nasledovníkov ako o meste na návrší, o kvase, ktorý by mal prekvasiť celé cesto, či o soli, ktorá by mala dodávať životu ľudstva tú dimenziu, ktorá ho privedie na autentickú cestu ľudskej a duchovnej podstaty.

Takáto komunita sa stane v tme svetlom národov. Stane sa nie len jeho alternatívou ale kontrastným obrazom. Ako v krivom zrkadle spozná svet svoje deformácie a povrchnosť. Ježiš o Bohu nehovorí, on sa správa ako jeho autentický príbuzný, ako jeho Syn. Práve vtedy, keď je jeho život v ohrození prestáva, robiť zázraky. Postaví sa pred veľradu, odpovedá na otázky, nechá sa s obviniť z toho, čo nikdy nespravil, nastavuje druhé líce a necháva sa ukrižovať.

Transformácia komunity viery sa neudiala väčšinovým rozhodnutím. Veriaca väčšina sebavedomých farizejov a zákonníkov sa mýlila. Rozhodnutie pragmaticky sa zbaviť svojho kritika, Tesára z Nazaretu, v spolupráci s Pilátom a rímskymi zákonmi sa ukázalo ako fatálny omyl. Pravda sa vynorila z prázdneho hrobu už na tretí deň ako živá bytosť, na ktorú sa zákony a interpretácie technológov náboženskej moci prestali dať aplikovať. Vzkriesený Ježiš prechádza cez zatvorené dvere ľudského strachu a jeho učeníci začínajú chápať, ako jeho moc naozaj nie je z tohto sveta.

Na toto myslím keď vidím strach dnešných veriacich z toho, že svet ohrozuje ich vieru výsmechom či mravnou skazenosťou. Ježišova metodológia je inštruktívna – nebojí sa posmeškov, ani radikalizmu teroristov brániacich vlastnú vieru zbraňami ani „silných“ názorov a apokalyptického jazyka politických či náboženských elít. Svet neohrozuje našu vieru. To naša slabá viera ohrozuje tento svet. Na toto myslím, keď dnes hovoríme o tom, ktorého meno nemáme podľa Dekalógu vyslovovať nadarmo.

Miro Kocúr